Harry Potter a Ohnivá čaša

Pohľady pána Weasleyho a Harryho sa na okamih stretli, no vzápätí obaja rýchlo odvrátili zrak, pretože hrozilo, že vybuchnú v smiech. Dudley si stále stískal zadok, ako by sa bál, že mu odpadne. Jeho čudné správanie však pána Weasleyho viditeľne znepokojilo. Keď v nasledujúcej chvíli prehovoril, Harry z jeho hlasu vytušil, že pán Weasley si o Dudleym myslí presne to isté, čo si Dursleyovci myslia o ňom – že je blázon. Pán Weasley však na rozdiel od nich nepociťoval hnev, ale ľútosť.

„Prežil si pekné prázdniny, Dudley?“ opýtal sa ho milo.

Dudley zaskučal. Harrymu neuniklo, že si rukami ešte tuhšie zovrel obrovský zadok.

Odrazu sa zjavili Fred a George s Harryho školským kufrom. Len čo vošli do obývačky, rozhliadli sa a zbadali Dudleyho. Na ich tvárach sa objavil rovnaký diabolský úškrn.

„No dobre,“ povedal pán Weasley, „dajme sa radšej do toho.“

Vysúkal si rukávy a vytiahol prútik. Harry si všimol, že Dursleyovci sa ako na povel pritlačili chrbtami k stene.

„Incendio!“ zvolal pán Weasley a ukázal prútikom na dieru v stene.

V kozube razom vzbĺkol oheň, spokojne si pukotal, akoby horel už celé hodiny. Pán Weasley vybral z habitu malé vrecúško so šnúrkou, roztiahol ho, vzal medzi prsty trochu prášku a hodil ho do ohňa, ktorý sa zmenil na smaragdovozelený a plamene vyšľahli vyššie.

„Ideš prvý, Fred,“ zavelil pán Weasley.

„Už letím,“ vyhlásil Fred. „Ach, nie... počkaj...“

Fredovi vypadol z vrecka balíček cukríkov a po celej izbe sa rozkotúľali veľké, guľaté bonbóny zabalené v krikľavých papierikoch.

Fred štvornožky lozil po zemi a náhlivo si ich pchal späť do vrecka, potom Dursleyovcom veselo zakýval, prikročil ku kozubu a s výkrikom „Brloh!“ vošiel do plameňov. Z úst tety Petunie sa vydral srdcervúci výkrik. Čosi zasvišťalo, a Freda nebolo.

„Teraz ty, George,“ prikázal pán Weasley, „a vezmi aj kufor.“

Harry pomohol Georgeovi preniesť kufor do ohňa a tam ho postavili nabok, aby sa lepšie držal. Opäť čosi zasvišťalo, George vykríkol „Brloh!“ a zmizol tiež.

„Ron, ideš,“ kývol mu pán Weasley.

„Dovidenia,“ pozdravil Ron Dursleyovcov veselo. Usmial sa na Harryho, vstúpil do ohňa, zvolal „Brloh!“ a bol fuč.

Ostal už len Harry a pán Weasley.

„No... tak sa majte,“ pozdravil Harry Dursleyovcov.

Tí nereagovali. Harry vykročil k ohňu, no keď stúpil na kraj rohožky pred kozubom, pán Weasley natiahol k nemu ruku a zadržal ho. Začudovane pritom hľadel na Dursleyovcov.

„Harry vás pozdravil,“ povedal. „Nepočuli ste?“

„To si nevšímajte,“ pošepkal Harry pánovi Weasleymu. „Ja si na to nepotrpím.“

Pán Weasley však stále držal ruku na Harryho pleci.

„Svojho synovca celý rok neuvidíte,“ vravel pán Weasley strýkovi Vernonovi pobúrené. „Tak sa s ním hádam rozlúčite, nie?“

Strýkovi Vernonovi pošklbávalo tvárou. Už len fakt, že človek, ktorý mu práve rozbúral polovicu obývačky, ho tu poučuje o slušnosti, mu zrejme pôsobil nevýslovné muky. Pán Weasley však mal v ruke prútik a drobné očká strýka Vernona naň najprv letmo pozreli, kým veľmi neochotne povedal: „Tak teda dovidenia.“

„Dovidenia,“ odzdravil Harry, jednou nohou vkročil do zelených plameňov a pocítil príjemný teplý závan. Vtom však za svojím chrbtom začul hrozný pazvuk, akoby niekto grcal, a teta Petunia zvrieskla.

Harry sa zvrtol. Dudley už nestál za svojimi rodičmi. Kľačal vedľa servírovacieho stolíka, dusil sa, prskal a z úst mu liezlo čosi purpurovočervené a slizké, dlhé skoro pol metra. Harry si vzápätí uvedomil, že to dlhé je Dudleyho jazyk a na dlážke pred ním leží prázdny krikľavý obal z cukríka.

Teta Petunia sa vrhla na zem k Dudleymu, schmatla ho za konček napuchnutého jazyka a pokúšala sa mu ho vyšklbnúť z úst. Nečudo, že Dudley vrieskal a prskal ako divý a snažil sa ju od seba odohnať. Strýko Vernon kričal a rozhadzoval rukami a pán Weasley musel zvýšiť hlas, aby ich prekričal.

„Nebojte sa, hneď mu pomôžem!“ zvolal a zamieril k Dudleymu s prútikom v ruke. Teta Petunia však jačala ako ešte nikdy a hodila sa na svojho syna, aby ho ochránila pred pánom Weasleym.

„Upokojte sa!“ volal pán Weasley zúfalo. „Raz-dva bude v poriadku... to z toho cukríka... môj syn Fred... on je taký výmyselník... to nič, je to len zväčšujúce kúzlo... teda, aspoň si myslím... pustite ho, pomôžem mu...“

No čím viac Dursleyovcov upokojoval, tým boli vystrašenejší; teta Petunia hystericky vzlykala a kmásala Dudleyho za jazyk, rozhodnutá stoj čo stoj mu ho vytrhnúť; Dudley vyzeral, že sa dusí, čo bol dôsledok nielen opuchnutého jazyka, ale aj toho, že mu na ňom visela matka; strýko Vernon sa celkom prestal ovládať, schmatol z príborníka čínsku sošku a z celej sily ju šmaril do pána Weasleyho, ktorý sa prikrčil a spôsobil tak, že vzácna starožitnosť sa roztrieštila a jej úlomky dopadli medzi zvyšky zničeného kozuba.

„Tak upokojte sa už!“ zvolal pán Weasley nahnevane a hrozivo sa pritom oháňal prútikom. „Snažím sa vám predsa pomôcť!“

Strýko Vernon však ručal ako ranený hroch a vrhol sa na ďalšiu sošku.

„Harry, choď! Choď už!“ zakričal pán Weasley a namieril prútik na strýka Vernona. „Ja to už vybavím!“