Harry Potter a Kameň mudrcov

„Ak okamžite nevypadnete, tak áno,“ povedal Harry oveľa odvážnejšie, než sa cítil, pretože Crabbe Goyle boli omnoho väčší ako oni dvaja s Ronom.

„Ale nám sa nechce odísť, však, chlapci? My sme už všetko pojedli, a vy tu ešte nejaké zásoby máte.“

Goyle sa načiahol za čokoládovými žabkami na sedadle vedľa Rona – Ron vyskočil, no skôr ako sa Goyla vôbec dotkol, ten zo seba vyrazil hrôzostrašný výkrik.

Na prste mu visel potkan Prašivec, ostré zúbky zaťaté hlboko v Goylovej hánke – Crabbe s Malfoyom ustúpili, pretože Goyle hrozne zavýjal a zo všetkých síl sa pokúšal Prašivca striasť, a keď Prašivec napokon odletel a narazil o okno, všetci traja okamžite zdúchli. Možno si mysleli, že medzi sladkosťami číhajú ďalšie potkany, a možno začuli kroky, lebo vzápätí sa objavila Hermiona Grangerová.

„Čo sa to tu robí?“ opýtala sa, keď zbadala sladkosti na dlážke a Rona, ako drží Prašivca za chvost.

„Tuším utrpel knokaut,“ povedal Ron Harrymu. Lepšie sa Prašivcovi prizrel. „Nie – to azda nie – on zase spí.“

A tak aj bolo.

„Ty sa poznáš s Malfoyom?“

Harry mu vysvetlil, ako sa stretli v Šikmej uličke.

„Počul som o ich rodine,“ povedal Ron znechutene. „Boli medzi prvými, čo sa k nám vrátili potom, ako Veď-Vieš-Kto zmizol. Tvrdili, že ich začaroval. Ale ocko tomu neverí. Podľa neho vraj Malfoyovmu otcovi nemožno odpustiť, že prešiel k temným silám.“ Obrátil sa k Hermione. „Môžeme ti nejako pomôcť?“

„Radšej sa poponáhľajte a rýchlo si oblečte habity, bola som sa vpredu opýtať sprievodcu a ten mi povedal, že každú chvíľu sme tam. Dúfam, že ste sa nebili? Môžete mať totiž nepríjemnosti skôr, ako tam prídeme!“

„Prašivec sa bil, nie my,“ zamračil sa Ron. „Bola by si taká láskavá a odišla, aby sme sa mohli prezliecť?“

„Dobre – prišla som sem len preto, lebo ostatné decká sa správajú veľmi detinský, naháňajú sa hore-dolu po chodbách,“ povedala Hermiona povýšenecky. „Inak, máš na nose špinku, vieš o tom?“

Ron za ňou neveriacky hľadel. Harry pozeral von oknom. Pomaly sa stmievalo. Pod purpurovočervenou oblohou videl obrysy hôr a lesov. Zdalo sa, akoby vlak spomaľoval.

On i Ron si vyzliekli bundy a navliekli sa do dlhých čiernych habitov. Ronovi bol ten jeho trochu krátky, vytŕčali mu spod neho nohavice.

Vlakom sa rozľahol hlas: „O päť minút vchádzame do Rokfortu. Batožinu nechajte, prosím, vo vlaku, dovezieme vám ju do školy zvlášť.“

Harry cítil slabosť v žalúdku a všimol si, že Ron je pod pehami tiež veľmi bledý. Napchali si do vreciek zvyšné sladkosti a vyšli na chodbičku do tlačiaceho sa davu.

Vlak viditeľne spomaľoval, až napokon zastal. Všetci sa tisli smerom k dverám a vystupovali na malé, tmavé nástupište. Harry sa na chladnom nočnom vzduchu striasol od zimy. Odrazu sa nad hlavami študentov rozhojdal lampáš a Harry začul známy hlas: „Prváci! Prváci ku mne! Všetko okej, Harry?“

Nad záplavou hláv žiarila Hagridova zarastená tvár.

„Poďte, nasledujte ma – ešte nejakí prváci? Pozor, schod! Prvý ročník za mnou!“

Šmýkajúc sa a potkýnajúc schádzali za Hagridom strmým úzkym chodníkom. Na oboch stranách bola hlboká tma a Harry usúdil, že všade okolo nich je zrejme hustý les. Takmer nik neprehovoril. Len Neville, chlapec, ktorému sa jednostaj strácala ropucha, zo dva razy vzdychol.

„O chvíľu uvidíte Rokfort,“ zakričal na nich Hagrid cez plece, „hneď za touto zatáčkou.“

A vzápätí sa ozvalo hlasité ,Ááách‘!

Úzky chodník odrazu vyústil na kraji veľkého čierneho jazera. Na vysokej hore na druhom brehu stál obrovský hrad s nespočetnými vežami a vežičkami a jeho okná svetielkovali do hviezdnatej oblohy.

„Do každého člna len štyria!“ kričal Hagrid, ukazujúc na flotilu malých člnov pohojdávajúcich sa na vode hneď pri brehu. Za Harrym a Ronom vstúpili do člna Neville a Hermiona.

„Sme všetci?“ zakričal Hagrid, ktorý mal čln sám pre seba. „Tak potom – VPRED!“

V tej chvíli sa celá flotila člnov začala naraz kĺzať po jazere, hladučkom ako sklo. Všetci mlčky hľadeli na obrovský hrad nad nimi. Keď sa priblížili k útesu, na ktorom stál, týčil sa im vysoko nad hlavami.

„Hlavy dolu!“ vykríkol Hagrid, keď prvý z člnov priplával k útesu. Všetci sklonili hlavy a člnky ich niesli cez závoj brečtanu, zakrývajúci široký otvor na prednej stene útesu. Viezli sa tmavým tunelom, ktorý zrejme viedol rovno popod hradom, až kým sa doplavili k akémusi podzemnému prístavu, kde vystúpili z člnov na skaly a kamienky.

„Hej, ty! Nie je to tvoja ropucha?“ spýtal sa Hagrid, ktorý skontroloval člny, len čo všetci vystúpili.

„Gertrúda!“ zvolal Neville celý šťastný a natiahol k nemu ruky. Potom kráčali za Hagridovým lampášom hore strmou cestičkou, vysekanou do skaly, až napokon vystúpili na hebký, vlhký trávnik v tieni hradu.

Vyšli po kamenných schodoch a zastali v hlúčiku pred masívnou dubovou bránou.

„Ste všetci? Hej, ty tam, máš svoju ropuchu?“

Hagrid zdvihol obrovitánsku päsť a tri razy zabúchal na bránu.

7 Rokfortský klobúk