Harry Potter a Kameň mudrcov

ALBUS DUMBLEDORE

V SÚČASNOSTI RIADITEĽ ROKFORTU

Mnohí ho považujú za najvýznamnejšieho čarodejníka modernej doby, preslávil sa tým, že v roku 1945 porazil zlého bosoráka Grindelwalda, opísal dvanásť možností využitia dračej krvi a so svojím spolupracovníkom Nicolasom Flamelom dospel k viacerým dôležitým objavom na poli alchýmie. Profesor Dumbledore má rád komornú hudbu a kolky.

Harry otočil kartičku späť a na svoj úžas zistil, že Dumbledorova tvár tam nie je.

„On zmizol!“

„Nemôžeš predsa od neho chcieť, aby tam trčal celý deň,“ povedal Ron. „Veď on sa vráti. Ach, nie, zase Morgana, mám ich už asi šesť... ozaj, nechceš ju? Môžeš ich tiež zbierať.“

Ron zablúdil pohľadom na kopu nerozbalených čokoládových žabiek.

„Vezmi si ešte,“ pobádal ho Harry. „Ale vo svete muklov ľudia na fotkách zostávajú.“

„Vážne?! Chceš povedať, že sa ani nepohnú?“ neveril Ron vlastným ušiam. „To je čudné.“

Harry si všimol, že Dumbledore sa opäť usadil na kartičke, dokonca sa naňho usmieval. Rona viac zaujímali samotné žabky ako kartičky slávnych čarodejníkov a čarodejníc, no Harry z nich nedokázal odtrhnúť zrak. Čoskoro mal okrem Dumbledora a Morgany aj Hengista z Woodcroftu, Alberica Grunniona, Circa, Paracelsia a Merlina. Napokon sa mu predsa len podarilo odlepiť oči od druidky Cliodny, ktorá sa práve škrabala na nose, a otvoril balíček fazuliek každej chuti.

„S tými opatrne,“ upozornil ho Ron. „Nápis na obale vraví, že sú každej chute, a je to naozaj pravda – nájdeš tam všetky známe chute ako čokoláda, mäta, lekvár, ale môžeš natrafiť aj na špenát, pečienku alebo držky. George tvrdí, že raz mal dokonca jednu, čo chutila ako šušeň.“

Ron si vzal zelenú fazuľku, pozorne si ju obzrel a odhryzol z končeka.

„Fuj – nehovoril som? Ružičkový kel.“

Skúšali fazuľky každej chuti jednu po druhej a čas im príjemne ubiehal. Harry mal hrianku, kokos, varenú fazuľu, jahodu, kari korenie, trávu, kávu, sardinku, dokonca našiel odvahu ochutnať aj kúštiček zo sivej fazuľky, ktorej sa Ron radšej ani nedotkol, a ukázalo sa, že to bolo čierne korenie.

Krajina ubiehajúca za oknom bola čoraz neobývanejšia. Po úhľadných poliach ani stopy. Vystriedali ich lesy, divoké bystriny a tmavozelené vrchy.

Ozvalo sa zaklopanie a do kupé vošiel chlapec s okrúhlou tvárou, okolo ktorého Harry prechádzal na nástupišti deväť a tri štvrte. Bol celý uplakaný.

„Prepáčte,“ prehovoril, „nevideli ste náhodou moju ropuchu?“

Keď pokrútili hlavou, znova sa rozplakal: „Zase ju nemám! Stále sa mi stráca!“

„Určite sa ti vráti,“ utešoval ho Harry.

„Áno,“ povedal chlapec smutne. „Keby ste ju však videli...“

A odišiel.

„Nechápem, prečo ho to tak vzalo,“ povedal Ron. „Keby som mal ropuchu, snažil by som sa jej čo najrýchlejšie zbaviť. No ja s tým svojím Prašivcom by som mal byť radšej ticho.“

Potkan stále nerušene driemal Ronovi na kolenách.

„Keby zdochol, človek by si to ani nevšimol,“ dodal Ron znechutene. „Včera som sa pokúšal premeniť ho na žlto, nech je aspoň trochu zaujímavejší, no nepodarilo sa mi to. Predvediem ti to, pozeraj sa...“

Chvíľu sa hrabal v kufri a vytiahol veľmi opotrebovaný prútik. Na niekoľkých miestach bolo z neho odštipnuté a na konci sa lesklo čosi biele.

„Už mi z neho trčí vlas jednorožca. No čo už...“

Práve zdvihol prútik nad hlavu, keď sa rozleteli dvere ich kupé. V nich stál opäť chlapec so stratenou ropuchou a s ním nejaké dievča. Na sebe malo novučičký rokfortský habit.

„Nevideli ste tu ropuchu? Nevillovi sa stratila,“ povedala. Mala panovačný tón, husté hnedé vlasy a pomerne veľké predné zuby.

„Už sme mu raz povedali, že nie,“ povedal Ron, dievča ho nepočúvalo a hľadelo na prútik v jeho ruke.

„Ach, vy čarujete? To sa teda pozriem.“

A sadla si. Ron zostal zarazený.

„Hm – no dobre.“

Odkašlal si.

„Slnečný svit, tráva, melón ako med, nech je tento potkan žltý, a to hneď!“

Mávol prútikom, no nič sa nestalo. Prašivec zostal sivý a ďalej tuho spal.

„Nepomýlil si sa náhodou?“ opýtalo sa dievča. „Nejako to nevyšlo. Ja som si skúšala zopár kúziel, len tak, aby som nevyšla z cviku, a všetky fungovali. U nás v rodine nemáme nijakého čarodejníka a všetkých veľmi prekvapilo, keď mi prišiel ten list zo školy, ja som však mala obrovskú radosť, samozrejme, veď viete, je to najlepšia čarodejnícka škola, aká existuje, aspoň tak som počula – všetky učebnice viem už naspamäť, samozrejme, len dúfam, že to bude stačiť – inak, som Hermiona Grangerová, a vy?“

Toto všetko zo seba len tak vysypala.

Harry sa pozrel na Rona a dosť mu odľahlo, keď zbadal jeho užasnutú tvár, pretože ani on sa neučil všetky učebnice naspamäť.

„Ja som Ron Weasley,“ zamumlal.