Harry Potter a Kameň mudrcov

„Piatich,“ opravil ho Ron. Z nejakých neznámych príčin sa však netváril príliš nadšene. „Ja som šiesty z našej rodiny, čo ide na Rokfort. A nie je to veru bohviečo. Bill a Charlie už skončili – Bill bol najlepší v triede a Charlie bol kapitánom metlobalového družstva. A Percy je teraz prefekt. Fred a George vymýšľajú samé hlúposti. No učia sa celkom dobre a každý vraví, že je s nimi hrozná sranda. Odo mňa všetci čakajú, že budem rovnako šikovný ako oni, ale ak sa mi to aj podarí, nikoho tým neohúrim, lebo oni boli predo mnou. A keď máš päť bratov, nikdy nedostaneš nič nové. Habit mám po Billovi, prútik po Charliem a potkana po Percym.“

Ron siahol do vrecka a vytiahol vypaseného sivého potkana, ktorý tuho spal.

„Volá sa Prašivec a je mi vlastne na nič, lebo stále len drichme. Percy dostal od otca sovu za to, že je prefektom, a naši si nemôžu do... no a ja som dostal Prašivca.“

Ronovi sčerveneli končeky uší. Zrejme mal pocit, že toho povedal priveľa, pretože sa opäť zadíval von oknom.

Harrymu sa nezdalo, že by malo byť niečo zlé na tom, ak si niekto nemôže dovoliť kúpiť sovu. Veď donedávna ani on nevedel, čo je to mať peniaze, a veru to aj Ronovi povedal, ako musel nosiť staré šaty po Dudleym a že na narodeniny nikdy nedostal poriadny darček. Zdalo sa, že Ron trochu pookrial.

„... a kým sa neobjavil Hagrid, vôbec som netušil, že som čarodejník, ani čo sa stalo s mojimi rodičmi, ani že Voldemort...“

Ron zalapal po dychu.

„Čo je?“ zháčil sa Harry.

„Ty si vyslovil Veď-Vieš-Koho meno!“ zvolal Ron a v jeho hlase bolo cítiť hrôzu i obdiv. „A ja som si myslel, že práve ty...“

„Nepovedal som to preto, aby som ukázal, aký som odvážny, naozaj nie,“ vysvetľoval Harry. „Nevedel som, že sa to nemá. Vieš, čo tým myslím? Budem sa toho musieť ešte veľmi veľa naučiť,“ po prvýkrát nahlas vyslovil to, čo ho trápilo už dlhšie, „určite budem najhorší z celej triedy.“

„Ale nebudeš. Chodí tam veľa detí z muklovských rodín a učia sa veľmi rýchlo.“

Zatiaľ čo sa rozprávali, vlak ich unášal čoraz ďalej od Londýna. Uháňali popri lúkách, na ktorých sa pásli kravy a ovce. Chvíľu obaja mlčali a pozorovali, ako sa okolo nich mihajú polia a poľné cestičky.

Okolo pol dvanástej sa z chodby ozvalo rázne zaklopanie, dvere ich kupé otvorila usmievavá pani s jamkami v lícach a spýtala sa: „Decká, dáte si niečo?“

Harry, ktorý neraňajkoval, okamžite vyskočil, no Ron, ktorému opäť očerveneli uši, povedal, že on má urobené chlebíky. Harry vyšiel na chodbu.

Keď býval u Dursleyovcov, nikdy nemal peniaze na sladkosti, zato teraz, keď mu vo vreckách štrngotalo zlato a striebro, bol odhodlaný nakúpiť toľko tyčiniek Mars, koľko unesie – no tá pani tyčky Mars nepredávala. Mala len Fazuľky každej chuti, žuvačky Super extra veľké bubliny, čokoládové žabky, tekvicové pirôžky, koláčikové kotlíky, pelendrekové prútiky a kopu ďalších čudných vecí, o ktorých Harry nikdy ani nechyroval. Keďže nechcel o žiadnu z tých dobrôt prísť, kúpil si z každého druhu hneď niekoľko a zaplatil predavačke jedenásť strieborných siklov a sedem bronzových knutov.

Keď s tým všetkým vošiel do kupé a vysypal to na voľné sedadlo, Ron len vyvaľoval oči.

„Ty musíš byť teda riadne hladný.“

„Umieram od hladu,“ povedal Harry a odhryzol si obrovský kus z tekvicového pirôžka.

Ron si vybral pokrkvaný balíček a rozbalil ho. Vnútri boli štyri obložené chlebíky. Rozlepil jeden z nich a vzdychol si: „Vždy zabúda, že hovädzie z konzervy neznášam.“

„Vymením ho s tebou za toto,“ navrhol Harry a podával mu piroh. „Daj sem...“

„Nebude ti to chutiť, je to hrozne suché,“ povedal Ron. „Vieš, nemala dosť času,“ dodal rýchlo, „má nás päť.“

„Na, len si vezmi,“ núkal ho Harry, ktorý doteraz nemal nič, o čo by sa mohol s niekým podeliť, vlastne nemal ani nikoho, s kým by sa o to nič delil. Bolo príjemné sedieť vedľa Rona a napchávať sa pirôžkami, koláčmi a sladkosťami (na obložené chleby celkom zabudli).

„Čo je toto?“ opýtal sa Harry Rona a načiahol sa za čokoládovými žabkami. „To nie sú ozajstné žaby, však?“ Začínal mať pocit, že ho už nič nemôže prekvapiť.

„Nie,“ povedal Ron. „Ale pozri sa, aká je tam kartička. Chýba mi Agrippa.“

„Čo ti chýba?“

„Ach, prepáč, zabudol som – v čokoládových žabkách sú kartičky, ktoré sa zbierajú – slávni čarodejníci a čarodejnice. Mám ich asi päťsto, no chýba mi ešte Agrippa a Ptolemy.“

Harry rozbalil čokoládovú žabku a vytiahol kartičku. Bola na nej mužská tvár. Mala okuliare s polmesiačikovými sklami, veľký orlí nos, dlhé striebristé vlasy, bradu a fúzy. Pod obrázkom bolo napísané Albus Dumbledore.

„Tak toto je ten Dumbledore!“ zvolal Harry.

„Hádam len nechceš povedať, že si ešte nikdy nepočul o Dumbledorovi,“ ozval sa Ron prekvapene. „Môžem si jednu vziať? Možno tam bude Agrippa – vďaka...“

Harry kartičku obrátil a čítal: