Harry Potter a Kameň mudrcov

Harrymu od prekvapenia vypadol párok z ruky.

„Škriatkovia?“

„Hej – len cvok by ju chcel vylúpiť, to ti teda poviem. So škriatkami si nikdy nezačínaj, Harry. Ak si chceš niečo fakt dobre zašiť, Gringottbanka je tým najbezpečnejším miestom na svete – no, možno okrem Rokfortu. Aj tak tam musím niečo Dumbledorovi vybaviť. Služobne.“ Hagrid hrdo vypäl hruď. „Všetko dôležité vybavujem preňho furt iba ja. Mal som ísť po teba – mám vybrať čosi z Gringottbanky – on skrátka vie, že na mňa sa fakt dá spoľahnúť. Máš všetko? Tak vyrážame.“

Harry vyšiel za Hagridom pred chatrč. Obloha bola takmer jasná a more sa trblietalo v lúčoch slnka. Čln, ktorý prenajal strýko Vernon, bol ešte stále tam, no plný vody.

„Ako si sa sem dostal?“ opýtal sa Harry a rozhliadal sa, či niekde neuvidí ďalší čln.

„Priletel som,“ povedal Hagrid.

„Priletel?“

„Hej – ale naspäť pôjdeme na tomto tu. Teraz, keď mám teba, už čarovať nesmiem.“

Vliezli do člna a Harry celý čas nespúšťal z Hagrida oči, snažil sa predstaviť si, ako letí.

„No že by sa mi dvakrát chcelo veslovať...“ Hagrid pozrel ukradomky na Harryho. „Keby som – hm – vedel, ako to urýchliť, šak o tom na Rokforte nikomu nepovieš?“

„Jasné, že nie,“ odvetil Harry, ktorý sa nevedel dočkať, kedy konečne uvidí nejaké kúzlo. Hagrid opäť vytiahol ružový dáždnik, dva razy ním poklepal o bok člna a už fičali smerom k pevnine.

„Prečo by som bol cvok, keby som chcel vylúpiť Gringottbanku?“ spýtal sa Harry.

„Sú tam totiž samé kúzla,“ odvetil Hagrid a rozbaľoval si noviny. „Tie najtajnejšie trezory strážia draky. A potom musíš vedieť cestu – Gringottbanka je stovky kilometrov pod Londýnom, chápeš. Hlboko pod metrom. Aj keby sa ti podarilo dačo šlohnúť, kým by si sa dostal von, zdochol by si od hladu.“

Harry sedel a rozmýšľal a Hagrid zatiaľ čítal noviny, Nového Proroka. Harry sa od strýka Vernona naučil, že ľudí vtedy treba nechať na pokoji, bolo to však preňho veľmi ťažké, v živote nemusel bojovať s toľkými otázkami.

„Ministerstvo mágie to ako vždy pokašľalo,“ zahundral Hagrid a obrátil stranu.

„To existuje aj Ministerstvo mágie?“ vyhŕklo z Harryho.

„Jasnačka,“ odvetil Hagrid. „Chceli za ministra Dumbledora, no ten z Rokfortu nikdy neodíde, tak to dostal starý Kornelius Fudge. Čo môže, pokafre. Každé ráno vyšle za Dumbledorom sovu, lebo potrebuje poradiť.“

„A čo robí také Ministerstvo mágie?“

„No, ich hlavnou úlohou je udržať pred muklami v tajnosti, že v krajine žijú ešte furt čarodejníci a čarodejnice.“

„Ale prečo?“

„Prečo? Šmária, Harry, každý by chcel všetko riešiť kúzlami. A my chceme svätý pokoj.“

V tej chvíli čln zľahka narazil o mólo. Hagrid zložil noviny a obaja vyliezli po kamenných schodoch na ulicu.

Kráčali mestečkom smerom k stanici a okoloidúci vyvaľovali na Hagrida oči. Harry sa im veru nečudoval. Nielenže bol trikrát vyšší ako ostatní ľudia, neustále sa zastavoval a ukazoval na celkom bežné veci, napríklad na parkovacie hodiny, a nahlas vravel: „Kukni, Harry. Čo len tí muklovia nevymyslia!“

„Hagrid,“ fučal Harry, ktorý musel po celý čas bežať, aby mu stačil, „naozaj sú v Gringottbanke draky?“

„Hovorí sa to,“ odpovedal Hagrid. „Šmária, jak ja by som takého draka hrozne chcel!“

„Naozaj?“

„Túžil som po ňom už ako malé decko – á, už sme tu.“

Vošli do staničnej haly. Vlak do Londýna odchádzal o päť minút. Hagrid, ktorý sa nevyznal v „muklovských prašulách“, ako ich nazval, podal bankovky Harrymu, nech kúpi lístky on.

Ľudia z nich nespúšťali oči. Hagrid zabral dve sedadlá a pustil sa do pletenia čohosi, čo vyzeralo ako kanárikovožltý cirkusový stan.

„Máš pri sebe ten list, Harry?“ opýtal sa a pritom počítal očká.

Harry vybral z vrecka pergamenovú obálku.

„Fajn,“ povedal Hagrid. „Je tam zoznam všetkého, čo potrebuješ.“

Harry rozložil druhý hárok papiera, ktorý si včera v noci nevšimol, a začal čítať: