Harry Potter a Kameň mudrcov

„Hej, to je škriatok,“ povedal potichu Hagrid, keď sa po bielych kamenných schodoch blížili rovno k nemu. Škriatok bol asi o hlavu nižší než Harry. Mal tmavohnedú múdru tvár, špicatú bradu a Harry si všimol, že má veľmi dlhé prsty a chodidlá. Keď vchádzali dnu, škriatok sa uklonil. Ocitli sa pred ďalšou bránou, tentoraz striebornou, nad ktorou bol vytepaný nápis:

Vstúp, cudzinec, buď však slušný hosť,
nech nezmocní sa ťa chamtivosť –
ten, kto vezme, čo mu nepatrí,
navždy vypadáva z čestnej hry,
a ak pod podlahou stoj čo stoj
chceš nájsť poklad, ktorý nie je tvoj,
zlodej, výstraha znie hoci stokrát:
To, čo nájdeš, nebude len poklad.

„Ako som povedal, len cvok by ju chcel vyrabovať,“ poznamenal Hagrid.

Keď vchádzali do striebornej brány, uklonili sa im ďalší dvaja škriatkovia a hneď nato sa ocitli v priestrannej hale vykladanej mramorom. Za dlhočizným pultom sedelo na vysokých stoličkách asi sto škriatkov – písali do účtovných kníh, vážili na mosadzných váhach mince, skúmali monoklami vzácne kamene. Z haly viedlo nespočetne veľa dvier a ďalší škriatkovia nimi neprestajne sprevádzali ľudí von a dnu. Hagrid s Harrym sa postavili k okienku.

„Bré ráno,“ prihovoril sa Hagrid voľnému škriatkovi. „Radi by sme vybrali nejaké peniaze z trezoru Harryho Pottera.“

„Máte kľúčik, pane?“

„Hej, tu niekde,“ povedal Hagrid a začal na pult vykladať obsah vreciek, pričom roztrúsil za hrsť polámaných, plesnivých psích suchárov na číslice v škriatkovej knihe. Škriatok zvraštil nos. Harry si všimol, že škriatok po jeho pravej strane váži rubíny, veľké ako žeravé uhlíky.

„Mám ho,“ oznámil víťazoslávne Hagrid a v ruke držal malý, zlatý kľúčik.

Škriatok si ho prezrel skúmavým pohľadom.

„Zdá sa, že je v poriadku.“

„A mám tu aj list od profesora Dumbledora,“ povedal Hagrid dôležito a vypäl hruď. „Týka sa tej veci ohľadne Veď-Viete-Koho v trezore sedemstotrinásť.“

Škriatok si list pozorne prečítal.

„Veľmi správne,“ povedal a podal ho späť Hagridovi, „zavolám vám niekoho, kto vás dovedie k obom trezorom. Griphook!“

Griphook bol tiež škriatok. Hagrid si všetky tie psie sucháre napchal opäť do vreciek a spolu s Harrym nasledovali Griphooka k jedným z dverí.

„Čo má Veď-Vieš-Kto v trezore sedemstotrinásť?“ spýtal sa Harry.

„To ti, namojdušu, nemôžem povedať,“ odvetil Hagrid tajnostkársky. „Je to fakt tajné. Služobné tajomstvo. Dumbledore mi verí. Nechcem prísť o robotu.“

Griphook im pridržal dvere. Harry, ktorý čakal ešte viac mramoru, bol prekvapený. Ocitli sa v úzkom kamennom tuneli, ktorý osvetľovali horiace fakle. Chodba sa prudko zvažovala a na zemi boli malé koľajnice. Griphook zapískal a odrazu sa k nim zospodu prirútil malý vozík. Vliezli doňho – Hagrid s menšími problémami – a vyštartovali.

Najskôr leteli spleťou kľukatých cestičiek. Harry sa pokúšal zapamätať si, kadiaľ idú – doľava, doprava, doprava, doľava, na trojcestí rovno, doprava, doľava – no nepodarilo sa mu to. Hrkotajúci vozík zrejme sám vedel, kadiaľ má ísť, pretože Griphook ho neriadil.

Harryho štípali oči od ľadového vzduchu, ktorý cestou rozrážali, no držal ich stále otvorené. Raz sa mu zazdalo, že na konci jednej z bočných chodieb zazrel oheň, rýchlo sa obzrel, či neuvidí draka, no už bolo neskoro – leteli strmhlav čoraz nižšie popri podzemnom jazierku, kde zo zeme i zo stropu rástli obrovské stalaktity a stalagmity.

„Nikdy neviem,“ snažil sa Harry prekričať rachot vozíka, „aký je rozdiel medzi stalagmitom a stalaktitom.“

„Stalagmity sa píšu s ,m‘,“ povedal mu Hagrid. „A radšej sa ma už na nič nepýtaj, asi budem vracať.“

Bol naozaj veľmi zelený, a keď napokon vozík zastal pri malých dverách v bočnej chodbe, Hagrid vystúpil a musel sa oprieť o stenu, lebo sa mu hrozne podlamovali kolená.

Griphook odomkol dvere. Vyvalil sa z nich zelený dym a len čo sa rozplynul, Harry ostal stáť ako prikovaný. Vnútri boli haldy zlatých mincí, stĺpy strieborných mincí a kopy malých bronzových knutov.

„To všetko je tvoje,“ usmial sa Hagrid.

Všetko jeho – neuveriteľné. Dursleyovci o tomto zaručene nevedeli, inak by mu to už dávno zhabali. Ako často sa len sťažovali, koľko ich Harry stojí peňazí! A po celý ten čas mu patrilo obrovské bohatstvo, pochované kdesi hlboko pod Londýnom.

Hagrid pomohol Harrymu naplniť vrece.

„Tie zlaté sú galleóny,“ vysvetľoval mu. „Sedemnásť strieborných siklov je jeden galleón a dvadsaťštyri knutov je jeden sikel, jednoduché jak facka. To ti vystačí na rok-dva a ostatné necháme tu.“ Obrátil sa ku Griphookovi. „Ešte trezor sedemstotrinásť a môžeme ísť, prosím, trochu pomalšie?“

„Márne len jednu rýchlosť,“ odvetil Griphook.