Harry Potter a Kameň mudrcov

„Ak tam chce ísť, tak ani vypasený mukel, ako si ty, mu v tom nezabráni,“ zavrčal Hagrid. „Zakázať synovi Lily a Jamesa Potterovcov, aby šiel na Rokfort! Ste asi fakt na hlavu! Je tam zapísaný, odkedy sa narodil. Bude študovať na najlepšej čarodejníckej škole na svete. Sedem rokov tam a bude z neho fungl nový človek. Bude medzi kamošmi rovnakej fajty, ako je on, chvalabohu, a pod ochranou Albusa Dumbledora, najlepšieho riaditeľa, aký kedy na Rokforte bol...“

„JA NEBUDEM PLATIŤ NEJAKÉMU STARÉMU ŠIBNUTÉMU SOMÁROVI ZA TO, ŽE HO BUDE UČIŤ DÁKE ČÁRY-MÁRY!“ jačal strýko Vernon.

No tentoraz zašiel priďaleko. Hagrid schytil dáždnik a rozkrútil ho nad hlavou. „NIKTO...“ zahrmel, „NEBUDE – PREDO MNOU – URÁŽAŤ – ALBUSA – DUMBLEDORA!“

Švihol dáždnikom smerom na Dudleyho – zjavil sa záblesk fialového svetla, ozvala sa rana ako z dela, ostré zapišťanie, a v nasledujúcej chvíli poskakoval Dudley na mieste, rukami si držal tučný zadok a zavýjal od bolesti. Keď sa k nim obrátil chrbtom, Harry zbadal, že cez dierku v nohaviciach mu vytŕča stočený prasačí chvostík.

Strýko Vernon zreval. Vtlačil Dudleyho a tetu Petuniu do druhej miestnosti. Uštedril Hagridovi ešte jeden ustráchaný pohľad a zabuchol za sebou dvere.

Hagridovi padol zrak na dáždnik a pohladkal si bradu.

„Zase som stratil nervy,“ usúdil skormútene, „aj tak mi to nevyšlo. Chcel som ho premeniť na prasa, no zrejme sa už tak veľmi na prasa podobal, že nebolo čo premieňať.“

Spopod huňatého obočia ukradomky pozeral na Harryho.

„Budem ti povďačný, ak o tom na Rokforte pomlčíš,“ povedal. „Ja – hm – totiž, ako by som to, skrátka, nesmiem veľmi čarovať. Dovolili mi len drobné kúzla, aby som sa dostal za tebou, doručil ti ten list a tak – skrátka poverili ma tou úlohou, lebo som...“

„Prečo nesmieš čarovať?“ skočil mu Harry do reči.

„No, vieš – aj ja som chodil na Rokfort, ale – hm – pravdu povediac, vyhodili ma. V treťom ročníku. Zlomili mi čarodejnícky prútik na dve polovice a tak. Ale Dumbledore mi dovolil robiť hájnika. Super chlap, ten Dumbledore.“

„A prečo ťa vyhodili?“

„Už je neskoro a zajtra toho máme vyše hlavy,“ povedal Hagrid nahlas. „Vezmem ťa do mesta, kúpime knižky.“

Vyzliekol si hrubý čierny kabát a prehodil ho cez Harryho.

„Týmto sa prikry,“ dodal. „Keď sa bude trošku mrviť, nevšímaj si to, tuším som si v niektorom vačku nechal zopár myšiek.“

5 Šikmá ulička

Na druhý deň ráno sa Harry zobudil veľmi zavčasu. Vedel, že je už svetlo, no oči mal stále zatvorené.

„Bol to len sen,“ ubezpečoval sám seba. „Snívalo sa mi o obrovi, ktorý sa volá Hagrid a prišiel mi oznámiť, že budem chodiť do čarodejníckej školy. Keď otvorím oči, určite budem doma v komore.“

Odrazu sa ozvalo hlasné klopanie.

To klope na dvere teta Petunia, pomyslel si Harry. Stále však neotváral oči, ten sen bol taký krásny.

Klop. Klop. Klop.

„No dobre,“ zašomral Harry, „už idem.“

Posadil sa a Hagridov ťažký kabát sa z neho zošuchol. Chatrč bola plná slnka, po búrke ani stopy, na zlomenej pohovke spal sám Hagrid a na okno ťukala pazúrom sova. V zobáku držala noviny.

Harry sa postavil. Bol hrozne šťastný, cítil, akoby sa mu niekde vo vnútri nadúval obrovský balón. Prikročil k oknu a otvoril ho dokorán. Sova vletela dnu a pustila noviny Hagridovi na hlavu, ten však spal ďalej. Potom sa zniesla na zem a zaútočila na Hagridov kabát.

„Prestaň.“

Harry sa pokúšal sovu odohnať, ale tá sa po ňom zúrivo ohnala zobákom a ďalej šklbala za okraj kabáta.

„Hagrid!“ zakričal Harry. „Je tu nejaká sova!“

„Zaplať jej,“ zamrmlal Hagrid z pohovky.

„Prosím?“

„Chce, aby si jej zaplatil, že priniesla noviny. Pozri sa do vačkov.“

Ukázalo sa, že Hagridov kabát sa skladá zo samých vreciek a v nich – zväzky kľúčov, broky, klbká motúzov, mentolové cukríky, čajové vrecúška... napokon sa Harrymu podarilo vytiahnuť za hrsť akýchsi čudných mincí.

„Daj jej päť knutov,“ povedal Hagrid ospalo.

„Akých knutov?“

„To sú tie malé bronzové.“

Harry odpočítal päť drobných bronzových mincí, sova natrčila paprču a Harry jej vložil peniaze do koženého vrecúška, ktoré mala priviazané o nohu. Potom odletela cez otvorené okno von.

Hagrid si hlasno zívol, posadil sa na pohovke a začal sa naťahovať.

„Mali by sme vyraziť, Harry, máme toho kopec na práci, pôjdeme do Londýna a kúpime všetko, čo potrebuješ do školy.“

Harry obracal v ruke čarodejnícke mince a prezeral si ich. Odrazu mu čosi prebleslo hlavou a on mal pocit, akoby ten balón v jeho vnútri z ničoho nič praskol.

„Hm – Hagrid?“

„No?“ vzdychol Hagrid, ktorý si práve obúval obrovské baganče.

„Ale ja nemám peniaze – a počul si, čo povedal včera strýko Vernon... čarodejnícku školu mi platiť nebude.“

„Kašli na to,“ povedal Hagrid, vstal a škrabal sa na hlave. „Si myslíš, že ti rodičia nič nenechali?“

„Ale veď im zničili dom...“

„Zlato predsa nebudú mať doma! Takže najskôr skočíme do Gringottbanky. To je čarodejnícka banka. Daj si párok, šmakujú aj studené a ja by som okúsil aj z tej včerajšej torty.“

„Čarodejníci majú banky?“

„Len jednu. Gringottbanku. Robia v nej škriatkovia.“