Harry Potter a Kameň mudrcov

Hagrid odrazu vytiahol veľmi špinavú bodkovanú vreckovku a začal do nej siakať, pričom trúbil ako lodná siréna.

„Pardon,“ ospravedlňoval sa. „Ale je to také smutné – mal som tvoju mamku a tatka rád, nepoznal som lepších ľudí, ako boli oni – no skrátka...

Veď-Vieš-Kto ich zabil. A potom – a toto je fakt záhada – sa pokúsil zabiť aj teba. Buď chcel zahladiť stopy, alebo už zabíjal len tak z pasie. Nikdy ti nebolo čudné, odkiaľ máš to znamenie na čele? To totiž nie je obyčajná jazva. Stáva sa to vtedy, keď sa ťa dotkne mocná, diabolská kliatba – tá zasiahla tvoju mamku i tatka a celý váš dom – no na teba neúčinkovala, a preto si slávny, Harry. Nik z tých, ktorých sa rozhodol zabiť, neprežil, nik okrem teba, a to už skántril zopár špičkových čarodejníkov a čarodejníc – McKinnonovcov, Bonesovcov, Prewettovcov – ty si bol iba malé bábo, a prežil si.“

V Harryho duši sa odohrávalo čosi veľmi smutné. Keď sa Hagridovo rozprávanie blížilo ku koncu, v mysli sa mu vynoril ten oslepujúci záblesk svetla, tentoraz oveľa zreteľnejší než kedykoľvek predtým – a on sa, po prvý raz v živote, rozpamätal aj na čosi iné, na prenikavý, chladný, surový smiech.

Hagrid ho smutne pozoroval.

„Sám som ťa vytiahol z trosiek domu, Dumbledore mi to kázal. Doniesol som ťa k týmto ničomníkom...“

„To sú výmysly,“ povedal strýko Vernon. Harry sa od ľaku strhol, celkom zabudol, že Dursleyovci sú stále tam. Strýkovi Vernonovi sa zrejme vrátila jeho odvaha. So zaťatými päsťami uprene hľadel na Hagrida.

„Teraz ma dobre počúvaj, chlapče,“ zavrčal, „uznávam, že nie si ako ostatní chalani, no zrejme by stačil jeden poriadny výprask a bol by si fit – a čo sa týka tvojich rodičov, boli to cvoci, to bez debaty, a svet sa pokojne zaobíde aj bez nich – sami si o to koledovali, keď sa spriahli s tými pochybnými indivíduami – presne, ako som predpokladal, vždy som vedel, že sa to s nimi zle skončí...“

V tej chvíli Hagrid vyskočil z pohovky a vytiahol z kabáta dotrhaný ružový dáždnik. Namieril ním na strýka Vernona sťa mečom so slovami: „Varujem ťa, Dursley – bacha – ešte slovo...“

Strýko Vernon sa zľakol, že ho bradatý obor prepichne koncom dáždnika, a jeho odvaha akoby sa opäť rozplynula. Pritisol sa chrbtom k stene a zmĺkol.

„No veď preto,“ fučal Hagrid a znova si sadol na diván, ktorý sa tentoraz prehol až na podlahu.

Harry mal plnú hlavu dotieravých otázok.

„Ale čo sa stalo s tým Vol..., teda – chcem povedať – s Veď-Vieš-Kým?“

„Dobrá otázka, Harry. Vyparil sa. Odrazu bol fuč. V tú istú noc, ako sa ťa pokúsil skántriť. To ťa preslávilo ešte viac. Je to fakt tá najväčšia záhada... bol čoraz mocnejší, čoho sa teda zľakol?

Niektorí vravia, že zomrel. Ja hovorím – somarina. Pochybujem, že v ňom zostalo toľko ľudskosti, aby zomrel. Iní tvrdia, že je niekde tu a čaká na svoj čas, tomu však neverím. Ľudia, čo boli na jeho strane, sa k nám vrátili. Niektorí z nich sú ešte vždy akoby v tranze. Neviem, čo by urobili, keby sa opäť zjavil.

Väčšina z nás si myslí, že je ešte stále niekde tu, ale všetku moc už stratil. Je hrozne slabý na to, aby vládol. Harry, ty si ho skrátka niečím odrovnal. V tú noc sa udialo čosi, s čím nerátal – neviem, čo to mohlo byť, namojdušu, že nie, nik to nevie – ty si ho však dajako zastavil, tak to bolo.“

Hagrid hľadel na Harryho s úctou a nehou, no namiesto toho, aby to Harryho tešilo a bol na seba hrdý, zmocňoval sa ho pocit, že došlo k akémusi hroznému omylu. On a čarodejník? To určite nie. Dudley ho predsa celý život mlátil a teta Petunia so strýkom Vernonom mu iba nadávali. Keby bol naozaj čarodejníkom, prečo ich zakaždým, keď sa ho rozhodli zamknúť v komore, jednoducho nepremenil na bradavičnaté ropuchy? Ak sa mu podarilo premôcť najmocnejšieho čarodeja na svete, ako je možné, že Dudley doňho neprestajne kopal ako do futbalovej lopty?

„Hagrid,“ povedal potichu, „podľa mňa sa mýliš. Ja určite nie som čarodejník.“

No na jeho počudovanie, Hagrid sa len spokojne usmieval.

„Ty že nie si čarodejník? Len si potráp hlavičku. Keď si sa bál, alebo si bol naštvaný, nikdy si neurobil niečo nevysvetliteľné?“

Harry sa zahľadel do ohňa. Zamyslel sa... nad všetkými tými čudnými vecami, ktoré tetu a strýka tak rozčuľovali a ktoré sa mu stávali, keď bol nahnevaný či nervózny... vtedy, keď ho naháňala Dudleyho banda a on, sám nevie ako, sa odrazu ocitol mimo ich dosahu... keď sa desil, ako pôjde do školy s tým otrasným účesom a z ničoho nič mu opäť narástli vlasy... a keď ho nedávno Dudley udrel a vzápätí dostal, čo mu patrí, Harry si vtedy vôbec neuvedomil, že to, čo sa Dudleymu stalo, má na svedomí on. Veď naňho pustil veľhada amerického.

Harry sa na Hagrida usmial a ten sa celý rozžiaril.

„Vidíš?“ povedal Hagrid. „To by som sa na to kukol, aby Harry Potter nebol čarodejníkom – len dočkaj, aký budeš na Rokforte slávny.“

Strýko Vernon sa však odmietol len tak ľahko vzdať.

„Nepovedal som vám už raz, že nikam nejde?“ zasipel. „Pôjde na Stonewallskú strednú a bude rád, že je rád. Tie listy som čítal, všetky tie hlúposti, čo vraj potrebuje – čarodejnícke knihy a paličky a...“