Harry Potter a Kameň mudrcov

V noci vyčíňala búrka čoraz silnejšie. Harry nemohol zaspať. Triasol sa na celom tele, neustále sa prevracal a usiloval sa nájsť si čo najpohodlnejšiu polohu, v žalúdku mu škvŕkalo od hladu. Okolo polnoci už burácajúce hromy prehlušovali Dudleyho chrápanie. Na svietiacom displeji hodiniek, ktoré mal Dudley na tučnej ruke, čo mu visela z pohovky, videl, že je jedenásť hodín desať minút. Ležal a pozoroval, ako sekundová ručička poskakuje čoraz bližšie k jeho narodeninám, a rozmýšľal, kde sa asi teraz nachádza autor všetkých tých listov.

Ešte päť minút. Harrymu sa zdalo, že vonku čosi zaprašťalo. Modlil sa, aby sa strecha chatrče neprevarila, aj keď by im potom možno bolo o niečo teplejšie. Už len štyri. Keď sa vrátia domov na Privátnu cestu, bude tam hádam toľko listov, že sa mu podarí nepozorovane jeden uchmatnúť.

Už len tri minúty. Že by to more tak silno plieskalo o skalu? A (už len dve minúty) čo ten čudný praskajúci zvuk? Že by sa skala pod nimi začala rozpadávať?

Už len minúta a bude mať jedenásť. Tridsať sekúnd... dvadsať... desať... deväť – čo keby zobudil Dudleyho, len tak, aby ho naštval – tri... dva... jeden...

PRÁSK.

Celá chatrč sa prudko zatriasla, Harry sa posadil a uprene hľadel na dvere. Ktosi stál vonku a klopal na ne.

4 Správca lesov, lúk a hájov

TREESK. Opäť sa s nimi všetko zatriaslo. Dudley sa strhol.

„Kde je to delo?“ opýtal sa hlúpo.

Za nimi sa ozvala rana a do miestnosti vpadol strýko Vernon. V rukách zvieral pušku – teraz už vedeli, čo mal v tom dlhom, tenkom balíčku, ktorý niesol so sebou.

„Kto je tam?!“ zreval. „Varujem vás – som ozbrojený!“

Chvíľu bolo ticho. A potom...

PRÁSK!

Čosi vrazilo do dverí takou silou, že vyleteli z pántov a s ohlušujúcim rachotom treskli na zem.

Tam, kde boli doteraz dvere, stál obrovský chlap. Celú tvár mu zakrývala dlhá, strapatá štica vlasov a pochlpená brada, a z toho všetkého ako dva chrobáčiky vykúkali dve lesklé očká.

Obor sa zhrbil, no hlavou sa i tak dotýkal stropu chatrče, a vteperil sa dnu. Zohol sa. Schmatol dvere a bez problémov ich vsadil naspäť. Búrka vonku akoby trochu utíchla. Obor sa otočil a pozeral sa na nich.

„Šak mi niekto z vás urobí čaj? Terigám sa sem celú večnosť...“

Odpochodoval k pohovke, na ktorej sedel Dudley, od strachu celý zelený.

„Uhni, tučko,“ povedal.

Dudley zapišťal a utekal sa skryť za mamu, ktorá sa celá vydesená krčila za strýkom Vernonom.

„Á, tu si, Harry!“ zvolal obor.

Harry sa zahľadel do hrôzostrašnej tváre a všimol si, že lesklé čierne chrobáčiky, ktoré mal obor namiesto očí, sa naňho usmievajú.

„Keď som ťa videl naposledy, bol si celkom malý drobec,“ povedal obor. „Vyzeráš, namojdušu, ako tvoj tatko, len oči máš mamkine.“

Z úst strýka Vernona sa vydral priškrtený pazvuk.

„Žiadam vás, pane, aby ste okamžite odišli,“ riekol. „Vnikli ste sem neoprávnene!“

„Drž klapačku, pajác nafúkaný,“ uzemnil ho obor. Nahol sa ponad operadlo pohovky, vytrhol strýkovi Vernonovi z rúk pušku, bez mimoriadnej námahy mu urobil na hlavni uzol, akoby bola z gumy, a šmaril ju do rohu miestnosti.

Strýko Vernon vydal zvuk podobný piskotu práve pristúpenej myši.

„Ozaj, Harry,“ pokračoval obor a prestal si Dursleyovcov všímať, „všetko najlepšie k narodkám. Niečo pre teba mám – asi som si na to sadol, no chutiť by mala aj tak.“

Z vnútorného vrecka čierneho zvrchníka vytiahol preliačenú škatuľu. Harry ju trasúcimi sa rukami otvoril. Vnútri bola veľká, lepkavá čokoládová torta a na nej zelenou cukrovou polevou napísané Harrymu všetko najlepšie.

Harry sa pozrel na obra. Chcel sa poďakovať, no slová sa mu zasekli v hrdle a napokon z neho vyšlo len: „Kto ste?“

Obor sa uškrnul.

„Fakt, veď som sa nepredstavil. Rubeus Hagrid, správca rokfortských lesov, lúk a hájov.“

Obrovskou dlaňou chytil Harryho ruku a začal mu ňou triasť.

„Tak čo je s tým čajom?“ opýtal sa a pošúchal si dlane. „Ste hluchí, či čo?“

Pohľad mu padol na prázdny kozub so zošúverenými obalmi od zemiačikov a pohŕdavo odfukol. Zohol sa. Nevideli, čo robí, ale keď sa vzápätí vzpriamil, v krbe plápolal ohník. Zaplnil vnútro vlhkej chatrče blikotavým svetielkom a Harry cítil, ako sa mu po tele rozlieva teplo, ani čo by sa ponoril do horúceho kúpeľa.

Obor si opäť sadol na pohovku, tá sa pod jeho váhou celkom prehla, a začal si z vreciek vyberať najrozličnejšie veci: medenú kanvicu na vodu, stlačený balíček parkov, kovový ražeň, čajník, niekoľko obitých šálok a fľašku akejsi jantárovožltej tekutiny, z ktorej si skôr, než sa pustil do prípravy čaju, upil riadny dúšok. Onedlho sa chatrčou rozliehal zvuk a vôňa syčiacich párkov. Kým obor varil, všetci mlčali, no keď z ražňa zhrnul prvých šesť tučných, šťavnatých, jemne pripečených párkov, Dudley začal byť celý nesvoj. Strýko Vernon však vyhlásil: „Neopováž sa ničoho ani len dotknúť.“

Obor sa hrozivo zasmial.

„Ten tvoj vykŕmený brav aj tak nič nedostane, Dursley, nemaj boja.“