Harry Potter a Fénixov rád

Dumbledore dôstojne kráčal po miestnosti v dlhom habite farby polnočnej oblohy s absolútne pokojným výrazom na tvári. Dlhá strieborná brada a vlasy sa mu vo svetle fakieľ leskli, a keď došiel na úroveň Harryho, pozrel na Fudgea ponad polmesiačikovité okuliare, ktoré mal nasadené na prostriedku krivého nosa.

Medzi členmi Wizengamotu to zašumelo. Všetky oči sa teraz sústredili na Dumbledora. Niektorí sa tvárili nahnevane, iní trochu vyľakane, dve staršie čarodejnice v zadnom rade však zdvihli ruky a zakývali mu na pozdrav.

Harrymu pri pohľade na Dumbledora v hrudi narastal posilňujúci pocit, dodával mu nádej, podobal sa tomu, aký v ňom vyvolala fénixova pieseň. Chcel zachytiť Dumbledorov pohľad, ale ten sa naňho nepozeral, nespúšťal oči z Fudgea, ktorý očividne znervóznel.

„Ach,“ ozval sa Fudge a bolo vidieť, že je celkom vykoľajený. „Dumbledore. Áno. Vy… ehm… tak teda ste dostali… eh… správu, že čas a… ehm… miesto konania sa zmenili?“

„Asi ma minula,“ veselo odvetil Dumbledore. „Našťastie, omylom som prišiel na ministerstvo o tri hodiny skôr, takže sa nič nestalo.“

„Áno… dobre… myslím, že budeme potrebovať ešte jednu stoličku… ja… Weasley, mohli by ste?“

„Netrápte sa, netrápte sa,“ srdečným tónom odmietol Dumbledore, vytiahol prútik, trochu ním švihol a vedľa Harryho sa zjavilo kreslo. Dumbledore si doň sadol, spojil končeky dlhých prstov a ponad ne so zdvorilým záujmom hľadel na Fudgea. Wizengamot ešte stále šumel šepotom, jeho členovia sa nepokojne hniezdili a utíšili sa, až keď Fudge znova prehovoril.

„Áno,“ zopakoval Fudge a presúval si poznámky. „Tak teda dobre. Obvinenia. Áno.“

Z kopy pred sebou vytiahol kus pergamenu a čítal: „Obvinenia sú takéto: Obvinený dňa druhého augusta dvadsaťtri minút po dvadsiatej prvej hodine vedome, úmyselne a s plným vedomím, že jeho konanie je protizákonné, a napriek tomu, že v minulosti dostal písomné varovanie od Ministerstva mágie po podobnom obvinení, použil kúzlo Patronus v oblasti obývanej muklami a v prítomnosti mukla, tým sa dopustil trestného činu podľa Odseku C Nariadenia obmedzujúceho čary mladistvých z roku 1875 a tiež paragrafu 13 Zákona medzinárodnej čarodejníckej konfederácie o utajení.

Ste Harry James Potter, bytom Privátna cesta číslo štyri Malé Neradostnice, Surrey?“ spýtal sa Fudge, mračiac sa na Harryho ponad pergamen.

„Áno,“ odpovedal Harry.

„Dostali ste pred tromi rokmi oficiálne upozornenie z ministerstva, že ste nelegálne čarovali, však?“

„Áno, ale…“

„A predsa ste večer druhého augusta vyčarili Patronusa?“

„Áno, ale…“

„S vedomím, že nesmiete čarovať mimo školy, kým nedosiahnete sedemnásť rokov?“

„Áno, ale…“

„Aj keď ste vedeli, že ste v oblasti plnej muklov?“

„Áno, ale…“

„A plne ste si uvedomovali, že vo vašej tesnej blízkosti je v tom čase mukel?“

„Áno,“ nahnevane odpovedal Harry, „ale použil som ho iba preto, že sme boli…“

Čarodejnica s monoklom ho dunivým hlasom prerušila.

„Vy ste vyčarili riadneho Patronusa?“

„Áno,“ povedal Harry, „lebo…“

„Fyzického Patronusa?“

„Ako prosím?“ spýtal sa Harry.

„Váš Patronus mal jasne definovaný tvar? Mám na mysli, či to bolo viac ako len para alebo dym.“

„Áno,“ odvetil Harry netrpezlivo a trochu zúfalo, „je to jeleň, vždy je to jeleň.“

„Vždy?“ zahučala madam Bonesová. „Vy ste už predtým vyčarili Patronusa?“

„Áno, robím to už vyše roka.“

„A máte pätnásť rokov?“

„Áno a…“

„Naučili ste sa to v škole?“

„Áno, profesor Lupin ma to naučil v treťom ročníku, pre—“

„Pôsobivé,“ vyhlásila madam Bonesová a hľadela naňho. „Skutočný Patronus v tomto veku… naozaj pozoruhodné.“

Niektorí čarodejníci a čarodejnice v jej blízkosti sa zase potichu rozprávali, zopár ich prikyvo valo, ale ostatní sa mra čili a krútili hlavami.

„Teraz nejde o to, aké pôsobivé to kúzlo bolo,“ nevrlo poznamenal Fudge, „vlastne čím pôsobivejšie, tým horšie, povedal by som, vzhľadom na to, že ho tento chlapec predviedol rovno pred očami mukla!“

Tí, čo sa mračili, teraz súhlasne kývali hlavami, ale k prudkej reakcii Harryho vyprovokoval práve pohľad na Percyho.

„Urobil som to preto, že prišli dementori!“ vyhŕkol nahlas, prv ako ho stihol zase niekto prerušiť.

Očakával ďalšie šepkanie, ale ticho, ktoré nastalo, bolo akoby ešte hustejšie než predtým.

„Dementori?“ spýtala sa madam Bonesová po chvíli a nadvihla husté obočie, až hrozilo, že jej monokel vypadne. „Čo tým myslíš, chlapče?“

„Myslím tým, že v Priečnej uličke sa zjavili dvaja dementori a išli po mne a po mojom bratancovi!“

„Ach,“ zopakoval Fudge, nepríjemne sa uškŕňal a rozhliadal okolo seba, akoby členov Wizengamotu vyzýval, aby sa aj oni zasmiali na tom žarte. „Áno. Áno. Myslel som si, že počujeme čosi podobné.“

„Dementori v Malých Neradostniciach?“ nesmierne prekvapeným tónom sa spýtala madam Bonesová. „Nechápem…“