Harry Potter a Fénixov rád

Výťah sa s rachotom otvoril a rýchlo nastúpili. Zakaždým, keď zastal, pán Weasley zlostne zanadával a stláčal gombík s číslom deväť.

„Tie súdne siene sa už roky nepoužívali,“ jedoval sa. „Neviem, prečo sa rozhodli urobiť to tam dole… ibaže… ale nie…“

Do výťahu nastúpila bucľatá čarodejnica s dymiacou čašou a pán Weasley zmĺkol.

„Átrium,“ oznámil pokojný ženský hlas, zlaté mreže sa otvorili a Harry videl, ako sa v diaľke zaleskli zlaté sochy vo fontáne.

Bucľatá čarodejnica vystúpila a nastúpil čarodejník so žltkastou pokožkou a s veľmi smutnou tvárou.

„Dobré, Artur,“ pozdravil pohrebným tónom, keď výťah začal klesať. „Nevidieť ťa často tu dole.“

„Naliehavá záležitosť, Bode,“ vysvetľoval pán Weasley, pričom sa kolísal na pätách a nervózne pozeral na Harryho.

„Ach, áno,“ Bode si bez žmurknutia prezeral Harryho. „Pravdaže.“

Harry sa cítil taký prázdny, že sotva mohol Bodemu niečo povedať, ale jeho uprený pohľad mu nebol ktovieako príjemný.

„Oddelenie záhad,“ oznámil pokojný ženský hlas a viac nič.

„Rýchlo, Harry,“ súril pán Weasley, keď sa dvere výťahu s hrkotom otvorili a ponáhľali sa po chodbe, ktorá bola celkom iná než tie hore. Steny boli holé, bez okien a okrem obyčajných čiernych celkom na konci chodby aj bez dverí. Harry čakal, že do nich vojdú, ale pán Weasley ho chytil za rameno a ťahal doľava, kde otvor viedol ku schodom.

„Sem dole, sem dole,“ dychčal a bral schody po dvoch „Takto ďaleko nechodí ani výťah… prečo sa rozhodli robiť to tu dolu, nech…“

Zišli dolu schodmi, prebehli po ďalšej chodbe, podobnej tej, čo viedla do Snapovho žalára na Rokforte, s drsnými kamennými stenami a fakľami v držiakoch. Dvere, popri ktorých prechádzali, boli z tvrdého dreva, so železnými skrutkami a s kľúčovými dierkami.

„Súdna sieň desať… Myslím, že už sme skoro… áno…“

Pán Weasley tackavo zastal pred špinavými tmavými dverami s obrovskou železnou zámkou, oprel sa o stenu a pritláčal si ruku na prsia, kde ho pichalo.

„Choď,“ dychčal a ukazoval palcom na dvere. „Vojdi.“

„Nejdete… Nejdete so mnou?“

„Nie, nie, ja nemôžem. Veľa šťastia!“

Harrymu srdce divo tĺklo až v ohryzku na krku. Sťažka preglgol, otočil ťažkou železnou kľučkou a vošiel do súdnej siene.

8 Výsluch

Harry mimovoľne zhíkol. Veľká podzemná miestnosť, kam vošiel, mu bola desivo povedomá. Nielenže ju už videl, on v nej bol. Navštívil ju v Dumbledorovej mysľomise, tu odsúdili Lestrangeovcov na doživotie v Azkabane.

Steny z tmavého kameňa tlmene osvetľovali fakle. Po oboch stranách sa dvíhali prázdne lavice, ale pred ním celkom hore sedelo veľa tienistých postáv. Potichu sa rozprávali, no keď sa ťažké dvere za Harrym zatvorili, nastalo zlovestné ticho.

V miestnosti sa rozozvučal chladný mužský hlas.

„Meškáte.“

„Prepáčte,“ nervózne sa ospravedlňoval Harry, „ja… nevedel som, že sa zmenila hodina.“

„To nie je chyba Wizengamotu,“ zahučal hlas, „dnes ráno k vám poslali sovu. Sadnite si.“

Harry pozrel na stoličku v strede miestnosti. Mala na operadlách reťaze a on už videl, ako tie reťaze ožili a pripútali toho, kto si medzi ne sadol. Jeho kroky sa na kamennej dlažbe hlasno ozývali. Opatrne si sadol na kraj stoličky, reťaze hrozivo zaštrngali, no nespútali ho. Bolo mu zle, ale zdvihol pohľad k sudcom nad ním.

Bolo ich asi päťdesiat, pokiaľ dovidel, a mali na sebe slivkovomodré habity s ozdobným strieborným „W“ na ľavej strane hrude a všetci hľadeli naňho, niektorí odmerane, iní s úprimnou zvedavosťou.

Uprostred prvého radu sedel minister mágie Kornelius Fudge. Fudge bol tučný muž, zvyčajne nosieval citrónovozelený klobúk, hoci dnes ho nemal, a odložil aj zhovievavé úsmev, ktorý mu kedysi pohrával na tvári, keď sa zhováral s Harrym. Po Fudgeovej ľavici sedela tučná bosorka s hranatou bradou a veľmi krátkymi sivými vlasmi, na oku sa jej ligotal nasadený monokel a vyzerala odpudzujúco. Vpravo od Fudgea sedela ďalšia bosorka, ale pretože sa stiahla celkom dozadu, tvár jej nebolo vidieť.

„Dobre teda,“ začal Fudge. „Obvinený je konečne prítomný tak začnime. Ste pripravený?“ zavolal na jednu stranu radu.

„Áno, pane,“ dychtivo odpovedal známy hlas. Celkom na kraji prvej lavice sedel Ronov brat Percy. Harry pozrel na Percyho a čakal od neho nejaké nebadané znamenie, že ho pozná, ale nedočkal sa. Percyho oči za okuliarmi s kosteným rámom sa upierali na pergamen a v ruke držal pripravené brko.

„Disciplinárne konanie dňa dvanásteho augusta,“ oznámil Fudge zvučným hlasom a Percy ihneď začal zapisovať, „vo veci trestného činu, ktorého sa podľa Nariadenia obmedzujúceho čary mladistvých a Medzinárodného zákona o utajení dopustil Harry James Potter, bytom Privátna cesta číslo štyri, Malé Neradostnice, Surrey.

Vyšetrovatelia: Kornelius Oswald Fudge, minister mágie, Amelia Susan Bonesová, vedúca Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva, Dolores Jane Umbridgeová, prvá námestníčka ministra. Súdny zapisovateľ Percy Ignatius Weasley…“

„Svedok obhajoby Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore,“ ozval sa tichý hlas spoza Harryho, a ten tak rýchlo otočil hlavu, že si skoro vyvrtol krk.