Harry Potter a Fénixov rád

Napriek tomu, že Harry stále zle spával a snívalo sa mu o chodbách a zamknutých dverách, až ho z toho svrbela jazva, po prvý raz v to leto si užil trochu zábavy. Pokiaľ mal prácu, bol spokojný, ale keď činnosť ustala a on sa uvoľnil alebo unavený ležal v posteli a hľadel na rozmazané tiene mihajúce sa po strope, v myšlienkach sa vrátil k výsluchu na ministerstve, ktorý ho čakal. Strach sa zabodával do jeho vnútra ako ihly a rozmýšľal, čo s ním bude, keď ho vylúčia. Tá predstava bola taká hrozná, že sa neodvážil vysloviť ju nahlas ani len pred Ronom a Hermionou, ktorí to nespomínali rovnako ako on, hoci ich často pristihol, ako si šepkajú a znepokojene hľadia naňho. Niekedy sa tomu nemohol ubrániť a v duchu videl nejakého ministerského úradníka bez konkrétnej tváre, ako láme jeho prútik na dvoje a prikazuje mu vrátiť sa k Dursleyovcom. Nepôjde. V tom bol rozhodnutý. Vráti sa sem na Grimmauldovo námestie a bude bývať so Siriusom.

V stredu pri večeri sa k nemu obrátila pani Weasleyová a potichu povedala: „Na zajtra ráno som ti ožehlila najlepšie šaty, Harry, a dnes večer si umy hlavu. Dobrý dojem môže urobiť zázraky.“

V tej chvíli mal pocit, akoby mu do žalúdka spadla tehla.

Ron, Hermiona, Fred, George a Ginny zmĺkli a pozreli neho. Harry prikývol a chcel dojesť rezeň, ale v ústach mu tak vyschlo, že nemohol žuť.

„Ako sa ta dostanem?“ spýtal sa pani Weasleyovej a usiloval sa, aby to znelo pokojne.

„Zajtra ťa Artur vezme so sebou do práce,“ nežne odpovedala pani Weasleyová.

Pán Weasley sa povzbudzujúco usmial na Harryho z druhej strany stola.

„Do výsluchu môžeš počkať u mňa v kancelárii.“

Harry pozrel na Siriusa, ale kým im položil otázku, pani Weasleyová mu na ňu odpovedala.

„Profesor Dumbledore si myslí, že by to nebol dobrý nápad, keby Sirius išiel s tebou, a musím povedať, že podľa mňa…“

„…má celkom pravdu,“ precedil Sirius pomedzi zuby.

Pani Weasleyová stisla pery.

„Kedy vám to Dumbledore povedal?“ spýtal sa Harry a nespúšťal oči zo Siriusa.

„Bol tu včera večer, keď ste už spali,“ odvetil pán Weasley.

Sirius mrzuto pichal vidličkou do zemiaka. Harry sklopil oči do taniera. Pri pomyslení na to, že Dumbledore bol v dome pred výsluchom a nechcel ho vidieť, sa cítil ešte horšie, ak to vôbec bolo možné.

7 Ministerstvo mágie

Harry sa na druhý deň zobudil o pol šiestej ráno tak náhle a úplne, akoby mu bol niekto zakričal do ucha. Chvíľku ležal nehybne, myšlienka na disciplinárne konanie mu zaplnila každú čiastočku mozgu a potom, keď ju už nezniesol, vyskočil z postele a nasadil si okuliare. Pani Weasleyová mu pripravila konca postele vypraté džínsy a tričko. Harry si ich horko-ťažko navliekol. Prázdny obraz na stene sa zachichotal.

Ron ležal na chrbte, ústa mal otvorené a tvrdo spal. Ani sa nepohol, keď Harry vyšiel z izby a potichu za sebou zavrel dvere. Usiloval sa nemyslieť na to, kedy zasa uvidí Rona, keď už možno nebudú spolužiakmi, a popri hlavách Kreacherových predkov pomaly schádzal dolu schodmi do kuchyne.

Čakal, že bude prázdna, ale za dverami počul tichý šum hlasov. Otvoril ich a uvidel pána a pani Weasleyovcov, Siriusa, Lupina a Tonksovú, ktorí tam sedeli, akoby čakali naňho. Všetci okrem pani Weasleyovej, ktorá mala na sebe prešívaný fialový župan, boli kompletne oblečení. Len čo Harry vošiel, vyskočila.

„Raňajky,“ zvolala, vytiahla prútik a ponáhľala sa k ohnisku.

„...bré ráno, Harry,“ zazívala Tonksová. Dnes ráno mala vlasy blond a kučeravé. „Spal si dobre?“

„Áno,“ prikývol.

„Ja som b-bola celúúú noc hore,“ povedala, pričom zase zoširoka zívla. „Poď, sadni si…“

Odtiahla mu stoličku a prevrátila ďalšiu.

„Čo si dáš, Hany?“ zavolala pani Weasleyová. „Kašu? Lievance? Údenáča? Slaninu s vajíčkami? Hrianky?“

„Len hrianku, ďakujem.“

Lupin pozrel na Harryho a potom povedal Tonksovej: „Čo si to hovorila o Scrimegourovi?“

„Ach… áno… musíme byť trochu opatrnejší, kládol Kingsleymu a mne veľmi čudné otázky…“

Harry bol viac-menej vďačný, že sa od neho nežiada, aby sa zapojil do rozhovoru. Zvieralo mu žalúdok. Pani Weasleyová položila pred neho pár kúskov hrianok a marmeládu. Pokúsil sa jesť, ale mal pocit, akoby žul koberec. Pani Weasleyová si sadla vedľa neho z druhej strany a začala sa mu pohrávať s tričkom, zastrkovala ceduľku na krku a uhládzala mu záhyby na pleciach. Bol by radšej, keby prestala.

„… a musím povedať Dumbledorovi, že zajtra nemôžem mať nočnú službu, som str-strašne unavená,“ dokončila Tonksová a znova výdatne zazívala.

„Ja to za teba vezmem,“ ponúkol sa pán Weasley. „Bez problémov, aj tak musím dokončiť správu…“

Pán Weasley nemal na sebe čarodejnícky habit, ale tmavé nohavice s tenučkými pásikmi a starú leteckú bundu. Otočil sa od Tonksovej k Harrymu.

„Ako sa cítiš?“

Harry pokrčil plecami.

„Onedlho to budeš mať za sebou,“ utešoval ho pán Weasley. „O pár hodín ťa zbavia obvinenia.“

Harry nepovedal nič.

„Výsluch bude na našom poschodí, v kancelárii Amelie Bonesovej. Je vedúca Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckych zákonov a ona ťa bude vypočúvať.“