Harry Potter a Fénixov rád

„Amelia Bonesová, to je dobre, Harry,“ vážne povedala Tonksová. „Je spravodlivá, vypočuje ťa.“

Harry prikývol, no aj tak mu neschádzala na um nijaká odpoveď.

„Nestrácaj nervy,“ ozval sa zrazu Sirius. „Buď zdvorilý a drž sa faktov.“

Harry znova prikývol.

„Zákon je na tvojej strane,“ potichu mu pripomenul Lupin. „Aj neplnoletí čarodejníci môžu čarovať v situáciách keď je ohrozený život.“

Harrymu po chrbte stekalo niečo veľmi studené a na okamih si pomyslel, že niekto naňho použil splývacie zaklínadlo, no potom si uvedomil, že pani Weasleyová zaútočila na jeho vlasy mokrým hrebeňom. Na temene silno pritláčala.

„Nikdy neležia rovno?“ spýtala sa zúfalo.

Harry pokrútil hlavou.

Pán Weasley skontroloval na hodinkách čas a pozrel na Harryho.

„Myslím, že už pôjdeme,“ povedal. „Ešte je zavčasu, ale lepšie ti bude na ministerstve, než aby si trčal tu.“

„Dobre,“ automaticky prikývol Harry, pustil hrianku a vstával.

„Dopadne to dobre, Harry,“ povzbudila ho Tonksová a potľapkala po ruke.

„Veľa šťastia,“ zaželal mu Lupin. „Som si istý, že to bude dobré.“

„A ak nie,“ zachmúrene poznamenal Sirius, „navštívim Ameliu Bonesovú…“

Harry sa chabo usmial. Pani Weasleyová ho objala.

„Všetci ti budeme držať palce,“ sľúbila.

„Jasne,“ odvetil Harry. „Tak teda… dovidenia.“

Šiel za pánom Weasleym hore a po chodbe. Počul, ako Siriusova matka za závesmi hundre zo spánku. Pán Weasley odhasproval dvere a vyšli do chladného sivého úsvitu.

„Za normálnych okolností nechodíte do práce peši, však? spýtal sa ho Harry, keď rezko vykročili po námestí.

„Nie, zvyčajne sa premiestňujem,“ potvrdil pán Weasley. „ale ty, samozrejme, nemôžeš a myslím, že bude lepšie, ak ideme absolútne nečarovným spôsobom… vzbudí to lepší dojem vzhľadom na to, že máš disciplinárne konanie pre…“

Pán Weasley mal cestou ruku vo vrecku. Harry vedel, že zviera prútik. Schátrané ulice boli takmer pusté, ale pri zadnej malej stanici metra zistili, že je už plná ranných cestujúcich.

Pán Weasley ledva ovládol svoje nadšenie ako vždy, keď sa ocitol v blízkosti muklov pri ich každodennej činnosti. „Jednoducho báječné,“ šepkal a ukazoval k automatom na lístky. „Nádherne dômyselné.“

„Nefungujú,“ uškrnul sa Harry a upozornil ho na nápis.

„Áno, ale aj tak…“ s nadšeným úsmevom na ne hľadel pán Weasley.

Namiesto z automatov si lístky kúpili u ospanlivého zriadenca (transakciu vybavil Harry, pretože pán Weasley sa veľmi nevyznal v muklovských peniazoch) a o päť minút už nastupovali do metra, ktoré ich hrmotne viezlo do centra Londýna. Pán Weasley ustavične nervózne kontroloval mapy metra nad oknami.

„Ešte štyri zastávky, Harry… Už zostali len tri… Ešte dve, Harry…“

Vystúpili na stanici v samom centre Londýna a z vlaku ich vyniesol dav mužov a žien v oblekoch a kostýmoch s kufríkmi v rukách. Vyšli pohyblivým schodiskom hore, prešli cez kontrolu lístkov (pána Weasleyho potešilo, ako prístroj zhltol jeho lístok) a vynorili sa na širokej ulici lemovanej impozantnými budovami a plnej áut.

„Kde sme?“ spýtal sa pán Weasley bezvýrazne a Harry si na okamih zdesene pomyslel, že vystúpili na zlej stanici napriek tomu, že pán Weasley ustavične pozeral do mapy, ale hneď nato sa ozval: „Ach, áno… tadeto, Harry,“ a viedol ho bočnou ulicou.

„Prepáč, ale nikdy som sem neprišiel vlakom a z muklovskej perspektívy to vyzerá trochu inak. Vlastne ani vchod pre návštevníkov som ešte nikdy nepoužil.“

Čím ďalej kráčali, tým boli budovy menšie a menej pôsobivé, až sa ocitli na ulici, kde stálo iba niekoľko ošumelých kancelárií, hostinec a preplnený kontajner na smeti. Harry očakával, že Ministerstvo mágie bude na nejakom veľkolepejšom mieste.

„A sme tu,“ bodro oznámil pán Weasley a ukazoval na červenú telefónnu búdku, na ktorej chýbalo niekoľko sklených tabúľ a stála pri stene celej postriekanej výtvormi sprejerov. „Až po tebe, Harry.“

Otvoril telefónnu búdku.

Harry vošiel dnu a rozmýšľal, čo to len prepána bude. Pán Weasley sa vtisol k nemu a zavrel dvere. Len-len že sa tam vmestili. Harry bol pritlačený o telefón, ktorý nakrivo visel zo steny, akoby sa ho pokúšal odtrhnúť nejaký vandal. Pán Weasley sa popri Harrym načiahol za slúchadlom.

„Pán Weasley, myslím, že nebude fungovať,“ upozornil ho Harry.

„Nie, nie, určite je v poriadku,“ tvrdil pán Weasley, pričom držal slúchadlo nad Harryho hlavou a nakúkal na ciferník. „Uvidíme… šesť…“ vytáčal čísla, „dva… štyri… a ešte raz štyri… a znova dva…“

Keď sa ciferník zatočil naspäť, v telefónnej búdke sa ozval pokojný ženský hlas, no nie zo slúchadla v ruke pána Weasleyho, ale tak blízko a jasne, akoby vedľa nich stála nejaká neviditeľná žena.

„Vitajte na Ministerstve mágie. Uveďte, prosím, vaše meno a dôvod návštevy.“

„Eh…“ pán Weasley si očividne nebol istý, či má hovoriť do slúchadla. A tak urobil kompromis a priložil si dolnú časť s mikrofónom k uchu. „Artur Weasley, Oddelenie na odhaľovanie zneužitých muklovských artefaktov, sprevádzam Harryho Pottera, ktorého pozvali na disciplinárne konanie…“

„Ďakujem,“ ozval sa ženský hlas. „Návštevník, prosím, vezmite si menovku a pripnite si ju vpredu na habit.“