Harry Potter a Fénixov rád

„Ešte nevidíš chybu toho plánu? Nie… asi nie. No ako vieš, rozhodol som sa neodpovedať ti. Jedenásť rokov, hovoril som si, je primladý, aby to vedel. Vôbec som nemal v úmysle povedať ti to, keď si mal jedenásť. V takom mladom veku by bolo to poznanie prináročné.

Už vtedy som mal vycítiť príznaky nebezpečenstva. Mal som sa v duchu spytovať, prečo ma vtedy tvoja otázka nerozrušila väčšmi. Vedel som, že jedného dňa ti budem musieť dať strašnú odpoveď. Malo mi byť podozrivé priveľké uspokojenie z toho, že ti to nemusím povedať práve v ten deň… bol si mladý… priveľmi mladý.

A tak sme začali druhý ročník na Rokforte. A znovu si sa popasoval s úlohami, akým nikdy nemuseli čeliť ani mnohí dospelí čarodejníci, a znova si sa ich zhostil tak, ako som si nepredstavoval ani v najodvážnejších snoch. Už si sa ma však nespýtal, prečo ti Voldemort nechal to znamenie. Hovorili sme o tvojej jazve, ó, áno… dostali sme sa k tej záležitosti veľmi, veľmi blízko. Prečo som ti len nepovedal všetko?

Nuž, zdalo sa mi, že na to, aby si prijal takú informáciu, nie je dvanásť rokov o nič vhodnejší vek než jedenásť. Nechal som ťa odísť, zakrvaveného, vyčerpaného, ale natešeného, a ak som aj mal nejaké výčitky svedomia, že som ti to možno mal povedať vtedy, rýchlo utíchli. Vieš, ešte stále si bol taký mladý a nechcel som ti pokaziť ten víťazný večer…

Chápeš to, Harry? Už teraz vidíš tú chybu môjho skvelého plánu? Spadol som do pasce, ktorú som predvídal, hoci som bol presvedčený, že sa jej môžem vyhnúť, že sa jej musím vyhnúť.“

„Ja ne…“

„Priveľmi som ťa mal rád,“ prosto sa priznal Dumbledore. „Väčšmi mi záležalo na tom, aby si bol šťastný, než na tom, aby si poznal pravdu, väčšmi na pokoji tvojej mysle než na mojom pláne, väčšmi na tvojom živote než na životoch, ktoré by mohli vyhasnúť, keby ten plán zlyhal. Inými slovami, konal som presne tak, ako Voldemort očakáva, že my, milujúci blázni, budeme konať.

Možno to nejako obhájiť? Odmietam tvrdenie, že by ťa ktokoľvek, kto ťa sledoval tak ako ja – a ja som ťa sledoval pozornejšie, než si vieš predstaviť – nechcel ušetriť väčšej bolesti, než si už pretrpel. Čo mi záležalo na tom, či v hmlistej budúcnosti bude zavraždených mnoho bezmenných a neznámych ľudí a tvorov, ak ty tu a teraz žiješ, máš sa dobre a si šťastný? Nikdy som ani nesníval, že budem mať pri sebe takého človeka.

Vstúpili sme do tretieho ročníka. Zobďaleč som sledoval, ako si zo všetkých síl bojoval proti dementorom, ako si našiel Siriusa, dozvedel sa, kto to je, a zachránil ho. Mal som ti to povedať vo chvíli, keď si víťazoslávne vytrhol svojho krstného otca z čeľustí ministerstva? Ale vtedy si už mal trinásť a moje výhovorky slabli. Možno si bol mladý, ale dokázal si svoju výnimočnosť. Moje svedomie bolo na rozpakoch, Harry. Vedel som, že onedlho musí prísť ten čas.

No vlani si vyšiel z labyrintu, videl si zomrieť Cedrica Diggoryho, sám si len o vlások unikol smrti… a ja som ti to nepovedal, hoci som vedel, že keď sa Voldemort vrátil, to už musím urobiť. A teraz, dnes v noci, som si uvedomil, že na to, čo som pred tebou tak dlho tajil, si už bol dávno pripravený. Dokázal si, že som ti to bremeno mal vložiť na plecia už predtým. Mojou jedinou obhajobou je toto – sledoval som, ako zápasíš pod ťarchou oveľa väčších bremien než ktorýkoľvek iný študent na tejto škole, a nemohol som sa donútiť pridať ti ďalšie – to najväčšie zo všetkých.“

Harry čakal, ale Dumbledore mlčal.

„Stále tomu nerozumiem.“

„Voldemort sa ťa pokúsil zabiť ako dieťa pre proroctvo vyslovené krátko pred tvojím narodením. Vedel, že to proroctvo bolo vyslovené, hoci nepoznal celý jeho obsah. Rozhodol sa zabiť ťa ešte maličkého v presvedčení, že napĺňa podmienky proroctva. Na svoju škodu však zistil, že sa mýlil, lebo zaklínadlo, ktoré ťa malo usmrtiť, sa obrátilo proti nemu. A tak od chvíle, keď sa vrátil do svojho tela, a najmä odvtedy, ako si mu vlani vynikajúco unikol, bol rozhodnutý, že si vypočuje to proroctvo celé. Toto je tá zbraň, ktorú od svojho návratu tak vytrvalo hľadal: chcel vedieť, ako ťa môže zničiť.“

Slnko už celkom vyšlo a zalialo celú Dumbledorovu pracovňu. Sklená skrinka, kde odpočíval meč Richarda Chrabromila, žiarila matným bielym svetlom a úlomky prístrojov, ktoré Harry porozbíjal, sa leskli porozhadzované po zemi ako dažďové kvapky a za ním maličký Félix ticho štebotal v hniezde z popola.

„Proroctvo sa rozbilo,“ rozpačito povedal Harry. „Ťahal som Nevilla hore lavicami v… v tej miestnosti s oblúkom, roztrhol som mu pritom habit a vypadlo…“

„To, čo sa rozbilo, bol iba záznam proroctva uložený na Oddelení záhad. To proroctvo však zaznelo pred človekom, ktorý pozná spôsob, ako si ho dokonale vybaviť.“

„Kto ho vypočul?“ spýtal sa Harry, hoci si myslel, že odpoveď už pozná.