Harry Potter a Fénixov rád

Dumbledore chvíľu hľadel na slnkom zaliaty areál za oknom, potom znova pozrel na Harryho a povedal: „Pred piatimi rokmi si prišiel do Rokfortu, Harry, bezpečný a bez ujmy, tak ako som plánoval a zamýšľal. No vlastne nie celkom bez ujmy. Trpel si. Vedel som, že to tak bude, keď som ťa nechal pred dverami tvojej tety a strýka. Vedel som, že ťa odsudzujem na desať pochmúrnych a ťažkých rokov…“

Zmĺkol. Harry nepovedal nič.

„Môžeš sa spýtať – a celkom právom – prečo to tak muselo byť. Prečo ťa nemohla k sebe vziať nejaká čarodejnícka rodina? Mnohí by to boli urobili viac ako ochotne, bolo by pre nich cťou a potešením vychovávať ťa ako svojho syna.

Mojou odpoveďou je, že som v prvom rade chcel uchrániť tvoj život. Bol si vo väčšom nebezpečenstve, než si hocikto, možno okrem mňa, uvedomoval. Pár hodín predtým sme Voldemorta porazili, ale jeho prívrženci – a mnohí z nich sú takmer rovnako hrozní ako on – boli stále na slobode, nahnevaní, zúfalí a násilnícki. A ja som sa musel rozhodnúť, aj pokiaľ ide o budúcnosť. Mám veriť tomu, že Voldemort je navždy preč? Nie. Nevedel som, či to bude desať, dvadsať alebo päťdesiat rokov, kým sa vráti, ale bol som si istý, že sa vráti, a pretože som ho poznal tak, ako ho poznám, bol som si tiež istý, že sa nezastaví, kým ťa nezabije.

Vedel som, že Voldemortove vedomosti z mágie sú zrejme oveľa rozsiahlejšie než u ktoréhokoľvek žijúceho čarodejníka. Vedel som, že ani moje najzložitejšie a najmocnejšie ochranné zaklínadlá a čary pravdepodobne nebudú neprekonateľné, keby sa mu niekedy vrátila plná sila.

No vedel som aj, kde je Voldemortova slabina. A tak som sa rozhodol. Malo ťa ochraňovať starobylé kúzlo, o ktorom vie a ktorým pohŕda, a preto ho na svoju škodu podcenil. Hovorím, samozrejme, o tom, že tvoja matka zomrela, aby ťa zachránila. Poskytla ti tak trvalú ochranu, ktorú on vôbec nečakal, ochranu, ktorá ti dodnes prúdi v žilách. Preto som sa spoľahol na krv tvojej matky. Odniesol som ťa k jej sestre, jej jedinej žijúcej príbuznej.“

„Ona ma neľúbi,“ ihneď podotkol Harry. „Ani najmenej jej na mne…“

„Ale vzala ťa,“ prerušil ho Dumbledore. „Možno ťa brala neochotne, nazlostená, zdráhavo a s trpkosťou, ale vzala ťa, a tým spečatila kúzlo, ktorým som ťa očaroval. Obeť tvojej matky urobila z pokrvného puta ten najsilnejší štít, aký som ti mohol dať.“

„Ale ja stále ne…“

„Kým ešte môžeš nazývať domovom miesto, kde sídli matkina krv, Voldemort sa ťa tam nemôže dotknúť, ani ti uškodiť. Ona svoju krv preliala, ale prúdi naďalej v tebe a v jej sestre. Jej krv sa stala tvojou záchranou. Stačí, ak sa ta budeš vracať iba raz do roka, ale pokiaľ to miesto stále môžeš volať svojím domovom, kým si tam, nemôže ti ublížiť. Tvoja teta to vie. V liste, ktorý som nechal s tebou pri jej dverách, som jej vysvetlil, čo som urobil. Ona vie, že keď ťa prijala do svojho domu, možno ti uplynulých pätnásť rokov zachraňovala život.“

„Počkajte,“ povedal Harry. „Moment.“

Vystrel sa na stoličke a hľadel na Dumbledora.

„Vy ste jej poslali to vrešťadlo. Vy ste jej pripomenuli, aby pamätala… to bol váš hlas…“

„Myslel som,“ vravel Dumbledore a trochu naklonil hlavu, „že jej možno treba trochu pripomenúť dohodu, ktorú spečatila, keď si ťa vzala. Po útoku dementorov si mohla uvedomiť, aké nebezpečné je byť tvojou náhradnou matkou.“

„Bolo to tak,“ povedal Harry. „No… strýko možno viac než ona. Chcel ma vyhodiť, ale potom, ako prišlo vrešťadlo, teta povedala… že musím zostať.“

Chvíľu hľadel na zem a potom povedal: „Ale čo to má spoločné s…“

Nemohol vysloviť Siriusovo meno.

„Tak teda, pred piatimi rokmi,“ pokračoval Dumbledore, ako keby svoje rozprávanie nebol prerušil, „si prišiel do Rokfortu, a nebol si ani taký spokojný, ani dobre živený, ako by som si bol prial, ale bol si živý a zdravý. Nebol si nijaký rozmaznávaný princ, ale taký normálny chlapec, ako som za daných okolností mohol iba dúfať. Zatiaľ môj plán vychádzal.

A potom… udalosti zo svojho prvého roku na Rokforte si budeš pamätať rovnako dobre ako ja. Skvele si sa zhostil svojej úlohy a skôr – oveľa skôr – než som očakával, si sa ocitol zoči-voči Voldemortovi. Znova si prežil. Ba viac. Oddialil si návrat jeho plnej moci a sily. Bojoval si ako muž. Bol som… pyšnejší na teba, než viem vypovedať.

A predsa mal tento môj skvelý plán jednu chybičku. Očividný nedostatok, o ktorom som aj vtedy vedel, že by mohol všetko zmariť. Ale vediac, aké je dôležité, aby bol môj plán úspešný, povedal som si, že nedovolím, aby ho táto chyba zničila. Iba ja sám som tomu mohol zabrániť, a tak som ja sám musel byť silný. A to bola moja prvá skúška, keď si ležal v nemocničnom krídle, slabý po boji s Voldemortom.“

„Nerozumiem, o čom hovoríte,“ povedal Harry.

„Nepamätáš sa, ako si sa ma vtedy v nemocničnom krídle spytoval, prečo sa ťa Voldemort pokúsil zabiť, keď si bol maličký?“

Harry prikývol.

„Mal som ti povedať pravdu vtedy?“

Harry hľadel do tých modrých očí a nevravel nič, ale srdce mu zase tĺklo opreteky.