Harry Potter a Fénixov rád

Vyhlásenie ministra vyvolalo strach a znepokojenie v čarodejníckej obci, ktorú až do minulej stredy ministerstvo ubezpečovalo, že nie je ani štipka pravdy na neprestajných chýroch o tom, že Veď-Viete-Kto znovu pôsobí medzi nami.

Podrobnosti udalostí, ktoré spôsobili takú náhlu zmenu postoja na ministerstve, sú stále nejasné, hoci sa predpokladá, že Ten-Koho-Netreba-Menovať a vybraná skupina jeho prívržencov (známych ako smrťožrúti) údajne vo štvrtok večer prenikli na Ministerstvo mágie.

Albusa Dumbledora, znovuvymenovaného riaditeľa Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, znovuprijatého člena Medzinárodnej konfederácie čarodejníkov a znovunastoleného predsedu Najvyššieho čarodejníckeho súdu Wizengamotu, sa nám doteraz nepodarilo zastihnúť, aby sa k situácii vyjadril. Celý uplynulý rok trval na tom, že Veď-Viete-Kto nie je mŕtvy, ako široká verejnosť dúfala a domnievala sa, ale znova získava nasledovníkov, aby sa nanovo pokúsil prevziať moc. Medzitým ‚chlapec, ktorý prežil…‘

„A si tu, Harry, vedela som, že ťa do toho nejako zapletú,“ poznamenala Hermiona a pozrela ponad noviny naňho.

Boli v nemocničnom krídle. Harry sedel na konci Ronovej postele a obaja počúvali, ako Hermiona číta titulnú stranu Nedeľného Proroka. Ginny, ktorej madam Pomfreyová členok bleskurýchle napravila, sa schúlila na druhej strane Hermioninej postele. Neville, opäť s nosom normálneho tvaru a veľkosti vďaka rovnako rýchlemu zásahu madam Pomfreyovej, sedel na stoličke medzi oboma posteľami a Luna, ktorá tiež zaskočila na návštevu, ale držala v ruke najnovšie číslo Sršňa, a to hore nohami, a očividne nevnímala, čo Hermiona hovorí.

„Tak už je zase chlapec, ktorý prežil?“ mračil sa Ron. „Už nie je šibnutý táraj, čo?“

Nabral si za hrsť čokoládových žabiek z obrovskej kopy na nočnom stolíku, zopár hodil Harrymu, Ginny a Nevillovi a zubami strhol zo svojej obal. Na predlaktiach mal stále výrazné sinky po úponoch mozgu. Podľa madam Pomfreyovej myšlienky môžu zanechať hlbšie jazvy než čokoľvek iné, hoci odkedy mu začala na ne prikladať márniacu masť doktora Martina, zlepšilo sa to.

„Áno, vyjadrujú sa o tebe veľmi lichotivo, Harry,“ pokývala hlavou Hermiona a zbežne prezrela článok až po koniec. „Osamelý hlas pravdy… ktorého považovali za vyšinutého, a predsa vždy trval na svojich slovách… nútený znášať posmech a urážky… Hmm,“ mračila sa. „Len sa zabudli zmieniť o tom, že to oni sa mu posmievali a urážali ho v Prorokovi…“

Trošku sa strhla a priložila si ruku k rebrám. Zaklínadlo, ktoré na ňu uvrhol Dolohov, hoci bolo menej účinné, než keby ho mohol vysloviť nahlas, napriek tomu narobilo škody dosť, ako sa vyjadrila madam Pomfreyová. Hermiona musela každý deň brať desať rôznych elixírov, skvele sa zotavovala a už sa v nemocničnom krídle nudila.

„Posledný pokus Veď-Viete-Koho prevziať moc, strana dva až štyri, Čo nám ministerstvo malo povedať, strana päť, Prečo nikto nepočúval Albusa Dumbledora, strany šesť až osem, Exkluzívny rozhovor s Harrym Potterom, strana deväť… No,“ Hermiona poskladala noviny a odhodila ich nabok, „rozhodne majú o čom písať. A ten rozhovor s Harrym nie je exkluzívny, je to ten, čo už bol pred mesiacmi v Sršni…“

„Ocko im ho predal,“ bezvýrazne oznámila Luna a prevrátila stránku Sršňa. „A celkom slušne mu zaň zaplatili, takže toto leto ideme na výpravu do Švédska a pokúsime sa chytiť nejakého krčorohého chrapogota.“

Chvíľu sa zdalo, že Hermiona so sebou bojuje, ale potom povedala: „To bude fajn.“

Ginny s Harrym pozreli na seba, ale iba sa uškrnuli a rýchlo odvrátili.

„Mimochodom, čo sa deje v škole?“ Hermiona si sadla trochu rovnejšie a znovu sa pritom mykla.