Harry Potter a Fénixov rád

„Mala celkom pravdu, Harry,“ potvrdil Dumbledore. „Keď sme prijali Grimmauldovo námestie číslo dvanásť za naše hlavné sídlo, varoval som Siriusa, že ku Kreacherovi sa treba správať láskavo a s rešpektom. A hovoril som mu aj, že škriatok by mohol byť pre nás nebezpečný. Myslím, že Sirius ma nebral veľmi vážne, ani on nepovažoval Kreachera za tvora s citmi rovnako hlbokými, ako má človek…“

„Neobviňujte – nehovorte – o Siriusovi tak,“ Harry dýchal priškrtene, nemohol zo seba tie slová poriadne dostať. Ale zlosť, ktorá na chvíľu ustúpila, v ňom zase vzbĺkla. Nedovolí Dumbledorovi, aby kritizoval Siriusa. „Kreacher je klamár – mizerný – zaslúžil si…“

„Kreacher je taký, akým ho urobili čarodejníci, Harry,“ tvrdil Dumbledore. „Áno, treba ho ľutovať. Jeho život bol rovnako mizerný ako Dobbyho život. Bol nútený poslúchať Siriusa, lebo Sirius bol posledným členom rodiny, ktorej musel slúžiť, ale nepociťoval k nemu skutočnú vernosť. A bez ohľadu na jeho chyby treba priznať, že Sirius nerobil nič, aby mu osud uľahčil…“

„O SIRIUSOVI TAKTO NEHOVORTE!“ reval Harry.

Znova stál, zúrivý, pripravený vrhnúť sa na Dumbledora, ktorý očividne vôbec Siriusa nechápal, nevedel, aký je odvážny, koľko trpel…

„A čo Snape?“ vyhŕkol Harry. „O ňom nehovoríte, však? Keď som mu povedal, že Voldemort má Siriusa, iba sa na mňa pohŕdavo uškrnul ako vždy…“

„Harry, vieš, že profesor Snape nemal na výber, musel pred Dolores Umbridgeovou iba predstierať, že ťa neberie vážne,“ neochvejne ho bránil Dumbledore, „ale ako som vysvetľoval, len čo to bolo možné, informoval rád o tom, čo si povedal. To on si uvedomil, kam si išiel, keď si sa nevrátil z lesa. A dal profesorke Umbridgeovej falošné veritaserum, keď sa ťa pokúšala donútiť, aby si jej povedal, kde je Sirius.“

Harry to nebral na vedomie, spôsobovalo mu akési kruté potešenie obviňovať Snapa. Mal pocit, akoby tým zmenšoval svoj hrozný pocit viny, a chcel počuť, že Dumbledore s ním súhlasí.

„Snape… Snape podpichoval Siriusa za to, že zostáva v dome, tvrdil, že je zbabelec…“

„Sirius bol pristarý a dosť múdry na to, aby sa ho dotklo také chabé podpichovanie,“ vysvetľoval Dumbledore.

„Snape mi prestal dávať hodiny oklumencie!“ zavrčal Harry. „Vyhodil ma zo svojej pracovne.“

„Ja o tom viem,“ vzdychol si Dumbledore. „Už som povedal, že to bola chyba. Mal som ťa učiť sám, hoci som si bol vtedy istý, že nič nemôže byť nebezpečnejšie, ako otvoriť Voldemortovi tvoju myseľ ešte väčšmi v mojej prítomnosti…“

„Snape to ešte zhoršil, po hodinách s ním ma jazva bolela ešte väčšmi…“ Harry si spomenul na Ronovu poznámku a hovoril ďalej: „… ako viete, že sa nepokúšal pripraviť ma pre Voldemorta, aby sa ľahšie dostal do mojej…“

„Ja Severusovi Snapovi verím,“ stroho odvetil Dumbledore. „Ale zabudol som – ďalšia starecká chyba – že niektoré rany sú prihlboké, aby sa vyliečili. Myslel som, že profesor Snape prekoná svoj postoj k tvojmu otcovi – ale mýlil som sa.“

„No to je v poriadku, však?“ kričal Harry, nevšímajúc si pohoršené tváre a odsudzujúce hundranie portrétov na stenách. „To je v poriadku, keď Snape nenávidí môjho otca, ale nie je v poriadku, že Sirius nenávidel Kreachera?“

„Sirius necítil ku Kreacherovi nenávisť,“ povedal Dumbledore. „Považoval ho za sluhu nehodného jeho záujmu a pozornosti. Ľahostajnosť a nevšímavosť narobia často viac škody ako otvorený odpor… Fontána, ktorú sme dnes v noci zničili, klamala. My čarodejníci sme pridlho zle zaobchádzali so svojimi druhmi, zneužívali sme ich a teraz žneme, čo sme zasiali.“

„TAKŽE SIRIUS SI ZASLÚŽIL, ČO DOSTAL, VŠAK?“ kričal Harry.

„To som nepovedal, ani to nikdy z mojich úst počuť nebudeš,“ potichu odpovedal Dumbledore. „Sirius nebol krutý človek, vo všeobecnosti bol k domácim škriatkom láskavý. Kreachera nemal rád, lebo Kreacher mu živo pripomínal domov, ktorý Sirius nenávidel.“

„Áno, nenávidel ho!“ vzdorovito tvrdil Harry a hlas sa mu lámal, otočil sa k Dumbledorovi chrbtom a odchádzal. Teraz už miestnosť jasne osvetľovalo slnko a oči všetkých portrétov ho sledovali. Harry nevnímal, čo robí a kde je. „Vy ste ho nútili, aby zostal zavretý v tom dome, a on ho nenávidel, preto chcel včera v noci preč…“

„Chcel som uchrániť Siriusovi život,“ potichu povedal Dumbledore.

„Ľudom sa nepáči, keď sú zavretí!“ zúrivo sa naňho oboril Harry. „Minulé leto ste to urobili aj mne…“

Dumbledore zavrel oči a zaboril si tvár do dlaní s dlhými prstami. Harry naňho hľadel, ale tento pre Dumbledora netypický prejav vyčerpania alebo smútku, či čo to bolo, ho neobmäkčil. Naopak, nahnevalo ho ešte väčšmi, že prejavuje príznaky slabosti. Ako môže byť slabý, keď Harry sa chce naňho zlostiť, kričať naňho?

Dumbledore zložil ruky a hľadel na Harryho ponad polmesiačikovité okuliare.

„Už je načase, aby som ti povedal, čo som ti mal povedať pred piatimi rokmi, Harry. Prosím ťa, sadni si. Poviem ti všetko. Žiadam ťa len o trochu trpezlivosti. Budeš mať príležitosť zlostiť sa na mňa -robiť, čo chceš – keď dohovorím. Nezastavím ťa.“

Harry sa chvíľu naňho mračil, potom sa hodil na stoličku oproti nemu a čakal.