Harry Potter a Fénixov rád

„Tomu neverím,“ prudko odvetil Phineas.

Harry otočil hlavu, no zahliadol iba, ako Phineas odchádza zo svojho portrétu navštíviť svoj druhý obraz na Grimmauldovom námestí. Možno bude prechádzať z jedného obrazu do druhého a vyvolávať Siriusa po celom dome…

„Harry, som ti dlžný vysvetlenie,“ vravel Dumbledore. „Vysvetlenie stareckých chýb. Lebo teraz vidím, že to, čo som urobil a neurobil, pokiaľ ide o teba, nesie typické znaky zlyhania spôsobeného vekom. Mladí nemôžu vedieť, ako starec myslí a cíti. Ale starí sú vinní, ak zabudnú, aké to bolo byť mladý, a ja som, zrejme, zabudol. V poslednom čase…“

Slnko už teraz naozaj vychádzalo, nad horami sa črtal jeho oranžový oslepujúci okraj a obloha nad ním bola bezfarebná a jasná. Svetlo dopadlo na Dumbledora, na jeho strieborné obočie a bradu, na vrásky vyryté hlboko v jeho tvári.

„Pred pätnástimi rokmi,“ hovoril Dumbledore, „pri pohľade na jazvu na tvojom čele som odhadoval, čo by to mohlo znamenať. Usúdil som, že by to mohol byť znak spojenia, ktoré sa vytvorilo medzi tebou a Voldemortom.“

„Toto ste mi už povedali, pán profesor,“ hrubo vyprskol Harry. Bolo mu jedno, že je bezočivý. Už mu na ničom nezáležalo.

„Áno,“ ospravedlňujúcim tónom priznal Dumbledore. „Áno, ale vieš, je potrebné začať tvojou jazvou, pretože krátko nato, ako si vstúpil do sveta mágie, sa ukázalo, že som sa nemýlil a tvoja jazva ťa varuje, keď je Voldemort nablízku alebo prežíva nejaký silný cit.“

„Viem,“ unavene prikývol Harry.

„A táto tvoja schopnosť – odhaliť Voldemortovu prítomnosť, aj keď je maskovaný, a vžiť sa do jeho citov v extrémnych situáciách -bola čoraz výraznejšia, odkedy sa Voldemort vrátil do vlastného tela a znovu získal plnú moc.“

Harry sa neobťažoval prikývnuť. Toto všetko už vedel.

„V poslednom čase,“ pokračoval Dumbledore, „som sa začal obávať, že Voldemort by si mohol existenciu tohto vášho spojenia uvedomiť. A naozaj, prišiel čas, keď si prenikol tak hlboko do jeho mysle a myšlienok, že pocítil tvoju prítomnosť. Hovorím, pravdaže, o tej noci, keď si bol svedkom útoku na pána Weasleyho.“

„Áno, Snape mi to povedal,“ zahundral Harry.

„Profesor Snape, Harry,“ potichu ho opravil Dumbledore. „Nečudoval si sa, prečo som ti to nevysvetlil ja? Prečo som ťa neučil oklumenciu ja? Prečo som na teba celé tie mesiace ani nepozrel?“

Harry zdvihol hlavu. Teraz videl, že Dumbledore je smutný a vyzerá unavene.

„Áno, áno, čudoval som sa,“ mumlal Harry.

„No vidíš. Bol som presvedčený, že nepotrvá dlho a Voldemort sa pokúsi preniknúť do tvojej mysle, aby zmanipuloval a riadil tvoje myšlienky nesprávnym smerom, a nechcel som mu dávať na to viac podnetov. Bol som si istý, že keby si uvedomil, že náš vzťah je -alebo niekedy bol – bližší, než býva medzi žiakom a učiteľom, bol by sa chopil tejto šance a využil ťa na to, aby ma tvojím prostredníctvom špehoval. Obával som sa, na čo všetko by ťa mohol použiť, obával som sa možnosti, že ťa skúsi ovládnuť. Harry, som presvedčený, že moje obavy boli oprávnené. Pri tých zriedkavých príležitostiach, keď sme sa dostali do blízkeho kontaktu, sa mi zdalo, že v tvojich očiach vidím jeho tieň…“

Harry si spomenul na ten pocit, ako v tých okamihoch, keď si s Dumbledorom pozreli do očí, sa v ňom vztýčil skrytý had pripravený zaútočiť.

„Vo ldemort ov cieľ – posadnúť ťa, ako ukázal dnes večer, by nezničil mňa. Zničil by teba. Keď ťa dnes ráno na chvíľu posadol, dúfal, že ťa obetujem v nádeji, že sa mi podarí ho zabiť. Takže vidíš, Harry, tým, že som si od teba udržiaval odstup, pokúšal som sa ochrániť ťa. Starcova chyba…“

Zhlboka si vzdychol. Harry nechával tie slová plynúť len tak. Toto všetko by bol pred niekoľkými mesiacmi tak veľmi chcel vedieť, ale teraz to bolo bezvýznamné v porovnaní s otvorenou priepasťou v duši, ktorou preňho bola strata Siriusa, vôbec na tom nezáležalo…

„Sirius mi povedal, že si cítil, ako sa v tú noc, teda v čase útoku na Artura Weasleyho, v tvojom vnútri prebudil Voldemort. Hneď som vedel, že moje najhoršie obavy boli správne: Voldemort si uvedomil, že by ťa mohol využiť. Pokúsil som sa vyzbrojiť ťa proti jeho vpádom do tvojej mysle a zariadil som ti hodiny oklumencie u profesora Snapa.“

Odmlčal sa. Harry sledoval, ako slnečné svetlo, ktoré sa pomaly kĺzalo po lesklom povrchu Dumbledorovho stola, osvetlilo strieborný kalamár a pekné červené brko. Vedel, že portréty okolo nich nespia a zaujato počúvajú Dumbledorovo vysvetľovanie, občas zašuchotal habit, niekto si ticho odkašlal. Phineas Nigellus sa ešte nevrátil…

„Profesor Snape zistil,“ pokračoval Dumbledore, „že sa ti už mesiace sníva o dverách do Oddelenia záhad. Voldemort bol, pravdaže, posadnutý túžbou vypočuť si proroctvo od tej chvíle, ako znovu získal vlastné telo, a sústredil sa na tie dvere, a ty tiež, hoci si nevedel, čo to znamená.