Harry Potter a Fénixov rád

„Vidíte, Dumbledore?“ chytrácky poznamenal Phineas Nigellus. „Nikdy sa nepokúšajte porozumieť študentom. Neznášajú to. Lepšie sa cítia ako tragicky nepochopení, utápajú sa v sebaľútosti, dusia vo vlastnej…“

„To stačilo, Phineas,“ zastavil ho Dumbledore.

Harry sa otočil Dumbledorovi chrbtom a zaťato hľadel von oknom. V diaľke videl metlobalový štadión. Sirius sa tam raz zjavil maskovaný ako chlpatý čierny pes, aby sa mohol pozerať, ako Harry hrá… asi bol zvedavý, či je Harry rovnako dobrý, ako bol kedysi James… Harry sa ho na to nikdy nespýtal…

„Nemusíš sa hanbiť za svoje city, Harry,“ počul Dumbledorov hlas. „Naopak… to, že cítiš takú bolesť, je tvojou najväčšou silou.“

Harry cítil, ako mu plamene hnevu oblizujú vnútro, blčia v tej hroznej prázdnote, napĺňajú ho túžbou ublížiť Dumbledorovi za jeho pokoj a prázdne slová.

„To má byť moja najväčšia sila?“ Harrymu sa triasol hlas, ešte stále hľadel na metlobalový štadión, ale už ho nevidel. „Vy netušíte… neviete…“

„Čo neviem?“ pokojne sa spýtal Dumbledore.

To už bolo priveľa. Harry sa otočil a triasol sa od zlosti.

„Nechcem hovoriť o tom, ako sa cítim, dobre?“

„Harry, takéto utrpenie dokazuje, že si stále ešte človek! Táto bolesť je súčasťou ľudského života…“

„TAK – POTOM – NECHCEM – BYŤ – ČLOVEK!“ zreval Harry, schmatol zo stolíka na tenkých nohách krehký strieborný prístroj a hodil ho na druhý koniec miestnosti. Prístroj sa rozbil o stenu na stovky malých kúskov. Niekoľko portrétov nahnevane a vyľakane vykríklo. Portrét Armanda Dippeta sa pohoršoval: „No toto!“

„JE MI TO JEDNO!“ kričal na nich Harry, schmatol lunoskop a šmaril ho do kozuba. „UŽ MÁM TOHO DOSŤ, VIDEL SOM DOSŤ, CHCEM ÍSŤ PREČ, CHCEM, ABY SA TO SKONČILO, UŽ MI JE TO JEDNO…“

Chytil stolík, na ktorom stál strieborný nástroj, a odhodil aj ten. Na zemi sa rozbil a nohy sa odkotúľali každá inam.

„Nie je ti to jedno,“ povedal Dumbledore. Ani okom nemihol a neurobil jediný pohyb, aby Harrymu zabránil v demolácii jeho kancelárie. Tváril sa pokojne, skoro nezúčastnene. „Tak veľmi ťa to trápi, až máš pocit, že od tej bolesti vykrvácaš na smrť.“

„NIE!“ zvreskol Harry tak nahlas, až sa obával, že sa mu pretrhne hrdlo, a chvíľu mal chuť vrhnúť sa na Dumbledora a rozbiť aj jeho, rozdrviť tú pokojnú starú tvár, zatriasť ním, ublížiť mu, aby aj on pocítil aspoň kúsok tej hrôzy, ktorú prežíval on.

„Ale áno,“ ešte pokojnejšie hovoril Dumbledore. „Prišiel si o matku, o otca i o toho, ktorý ti bol po rodičoch najbližší. Samozrejme, že ťa to trápi.“

„Vy neviete, ako sa cítim!“ reval Harry. „Vy si tu len stojíte… vy…“

No slová mu už nestačili, rozbíjanie vecí nepomáhalo. Chcel bežať, chcel len bežať a nikdy viac sa neobzrieť, chcel byť niekde, kde by nevidel pohľad tých jasných modrých očí upierajúcich sa naňho, tú nenávidenú pokojnú starú tvár. Otočil sa a rozbehol k dverám, znova chytil kľučku a mykal ňou.

Ale dvere sa neotvárali.

Otočil sa k Dumbledorovi.

„Pustite ma,“ povedal. Triasol sa od hlavy po päty.

„Nie,“ krátko na to vyhlásil Dumbledore.

Chvíľu hľadeli na seba.

„Pustite ma,“ znova požiadal Harry.

„Nie,“ zopakoval Dumbledore.

„Ak ma nepustíte… ak ma tu budete držať… ak mi nedovolíte…“

„Len si ďalej nič moje zariadenie,“ pokojne hovoril Dumbledore, „naozaj ho tu mám priveľa.“

Obišiel stôl, sadol si zaň a sledoval Harryho.

„Pustite ma von,“ znova požiadal Harry hlasom studeným a skoro rovnako pokojným, ako bol Dumbledorov.

„Nepustím, kým nepoviem, čo chcem povedať,“ odvetil Dumbledore.

„Myslíte si… vy si myslíte, že chcem… že mi záleží… JE MI JEDNO, ČO CHCETE POVEDAŤ!“ hulákal Harry. „Nechcem nič počuť!“

„Budeš počúvať,“ rozhodne trval na svojom Dumbledore. „Lebo nie si na mňa ani zďaleka taký nahnevaný, ako by si mal byť. Ak ma máš napadnúť, a viem, že máš k tomu veľmi blízko, chcem si to zaslúžiť úplne.“

„Čo to hovoríte…?“

„Je to moja chyba, že Sirius zomrel,“ jasne vyhlásil Dumbledore. „Alebo skôr by som mal povedať, že je to skoro výlučne moja chyba – nebudem taký bezočivý, aby som tvrdil, že som zodpovedný za všetko. Sirius bol odvážny, bystrý a energický muž a takí sa zvyčajne neuspokoja s tým, že budú sedieť doma a skrývať sa, pričom vedia, že ostatní sú v nebezpečenstve. Napriek tomu ani na okamih si nemal veriť, že bolo potrebné, aby si dnes v nocí išiel do Oddelenia záhad. Keby som bol k tebe otvorený, Harry, ako som mal byť, už dávno by si bol vedel, že sa Voldemort možno pokúsi zlákať ťa do toho oddelenia, a vôbec by si ta nebol dnes v noci išiel. A Sirius by nebol šiel za tebou. Zavinil som to ja a iba ja.“

Harry stál s rukou na kľučke, ale neuvedomoval si to. Vyvaľoval oči na Dumbledora, namáhavo dýchajúc, počúval, ale sotva chápal, čo počuje.

„Sadni si, prosím ťa,“ vyzval ho Dumbledore. Nebol to príkaz, ale prosba.

Harry zaváhal, potom pomaly prešiel po miestnosti pomedzi porozhadzované strieborné súčiastky a kúsky dreva a sadol si oproti Dumbledorovmu stolu.

„Mám tomu rozumieť tak,“ vľavo od Harryho sa ozval Phineas Nigellus, „že môj pra-pravnuk – posledný z rodu Blackovcov – je mŕtvy?“

„Áno, Phineas,“ potvrdil Dumbledore.