Harry Potter a Fénixov rád

A keď ten tvor prehovoril, použil Harryho ústa, takže v tom utrpení cítil, ako sa mu čeľusť hýbe…

„Teraz ma zabi, Dumbledore…“

Oslepený a umierajúc, každým kúskom tela sa dovolával vyslobodenia, lebo cítil, že ten tvor ho znova využíva…

„Ak smrť nie je nič, Dumbledore, zabi toho chlapca…“

Nech tá bolesť prestane, myslel si Harry… nech nás zabije… skonči to, Dumbledore… v porovnaní s týmto smrť nie je nič…

A znova uvidím Siriusa…

V tej chvíli, ako sa Harryho srdce naplnilo dojatím, zovretie tvora povolilo a bolesť zmizla. Harry ležal doluznačky na zemi, bez okuliarov a triasol sa, akoby ležal na ľade, nie na dreve…

V hale sa ozývali hlasy, viac hlasov, než tam malo byť… Harry otvoril oči, sadol si, videl, že jeho okuliare ležia pri päte bezhlavej sochy, ktorá ho strážila, ale teraz ležala na chrbte, puknutá a nehybná. Nasadil si ich, trochu zdvihol hlavu a kúsok od seba uvidel Dumbledorov krivý nos.

„Už je dobre, Harry?“

„Áno,“ odvetil Harry a triasol sa tak silno, že si ledva udržal hlavu. „Áno… kde je Voldemort, kde… kto sú všetci tí… čo je…“

Átrium bolo plné ľudí, na dlážke sa odrážali smaragdovo-zelené plamene, ktoré ožili vo všetkých kozuboch, a prichádzali cez ne húfy čarodejníkov a čarodejníc. Keď Dumbledore znova vstal, Harry videl, ako malé zlaté sošky domáceho škriatka a raráška privádzajú ohromeného Korneliusa Fudgea.

„Bol tam!“ kričal muž v šarlátovom habite s konským chvostom a ukazoval na kopu zlatých trosiek na druhej strane haly, kde iba pred chvíľkou ležala uväznená Bellatrix. „Videl som ho, pán Fudge, prisahám, že to bol Veď-Viete-Kto, schytil tú ženu a odmiestnil sa!“

„Ja viem, Williamson, viem, aj ja som to videl!“ bľabotal Fudge, ktorý mal pod pásikavým plášťom oblečené pyžamo a fučal, akoby práve prebehol dlhú trať. „Pri Merlinovej brade… tu… tu! Na Ministerstve mágie! Nebesá nad nami! To predsa nie je možné… čestné slovo… ako sa to mohlo stať?“

„Ak pôjdete ďalej do Oddelenia záhad, Kornelius,“ povedal Dumbledore, očividne veľmi spokojný, že Harry je v poriadku, a vykročil k nim, takže príchodzí si až teraz uvedomili, že je tam (niekoľkí zdvihli prútiky, iní sa tvárili jednoducho len prekvapene, vtom sochy škriatka a raráška zatlieskali a Fudge tak nadskočil, že nohy v papučiach sa mu odlepili od zeme), „nájdete tam niekoľkých utečencov smrťožrútov. Zadržali sme ich v Sieni smrti a spútali protiodmiestňovacím zaklínadlom. Čakajú na vaše rozhodnutie, čo s nimi urobíte.“

„Dumbledore!“ zhíkol Fudge celý bez seba od údivu. „Vy… tu… ja… ja…“

Splašene sa obzeral po auroroch, ktorých priviedol so sebou, a bolo celkom zjavne, že chce už-už vykríknuť: ‚Zatknite ho!‘

„Kornelius, som pripravený bojovať proti vašim mužom -a vyhrať! Opäť!“ hromovým hlasom ho upozornil Dumbledore. „No pred pár minútami ste na vlastné oči videli dôkaz, že celý rok som vám hovoril pravdu. Lord Voldemort sa vrátil, a vy ste dvanásť mesiacov prenasledovali nesprávneho človeka. Už je načase, aby ste sa riadili rozumom!“

„Ja… ne… no dobre…“ jedoval sa Fudge a obzeral sa okolo seba, akoby dúfal, že mu niekto povie, čo má robiť. Nikto nereagoval, nuž povedal: „Tak dobre… Dawlish! Williamson! Choďte dolu do Oddelenia záhad a pozrite sa… vy, Dumbledore… bude potrebné, aby ste mi presne povedali… Fontána čarovných bratov… čo sa stalo?“ dodal, skoro fňukajúc, pri pohľade na porozhadzované pozostatky čarodejnice, čarodejníka a kentaura.

„O tom sa môžeme porozprávať potom, keď Harryho pošlem nazad do Rokfortu,“ vyhlásil Dumbledore.

„Harryho – Harryho Potiera?“

Fudge sa otočil a hľadel na Harryho, ktorý ešte stále stál pri stene vedľa spadnutej sochy, čo ho strážila počas Dumbledorovho a Voldemortovho súboja.

„On… a tu?“ Fudge vyvaľoval oči na Harryho. „Prečo… čo to má všetko znamenať?“

„Všetko vysvetlím,“ zopakoval Dumbledore, „len čo sa Harry vráti do školy.“

Prešiel od fontány k miestu, kde ležala hlava zlatého čarodejníka. Namieril na ňu prútik a zamrmlal: „Portus.“ Hlava modro zasvietila a chvíľu sa na drevenej dlážke hlučne triasla, potom znova znehybnela.

„No toto, Dumbledore!“ zvolal Fudge, keď Dumbledore zdvihol hlavu a niesol ju k Harrymu. „Na toto prenášadlo nemáte oprávnenie! Nemôžete robiť také veci pred ministrom mágie, vy… vy…“

Hlas sa mu zachvel, lebo Dumbledore naňho autoritatívne pozrel ponad polmesiačikovité okuliare.

„Odvoláte Dolores Umbridgeovú z Rokfortu,“ povedal Dumbledore. „Prikážete svojim aurorom, nech prestanú hľadať môjho učiteľa starostlivosti o čarovné tvory, aby sa mohol vrátiť do práce. Dnes večer vám venujem…“ Dumbledore vytiahol z vrecka hodinky s dvanástimi ručičkami a pozrel na ne, „pol hodiny svojho času. Myslím, že to bohato postačí na to, aby sme prešli najdôležitejšie body toho, čo sa tu stalo. Potom sa musím vrátiť do svojej školy. Ak budete potrebovať moju ďalšiu pomoc, ste, samozrejme, viac ako vítaný a nájdete ma v Rokforte. Listy adresujte riaditeľovi.“