Harry Potter a Fénixov rád

„Áno?“ náhle ožila Umbridgeová. „Čo ste mu chceli povedať?“

„Chceli sme mu… chceli sme mu povedať, že je hotová!“ jachtala Hermiona.

„Čo je hotové?“ spytovala sa Umbridgeová a hneď chytila Hermionu za plecia a trochu ňou zatriasla. „Čo je hotové, dievča?“

„Tá… tá zbraň,“ šepla Hermiona.

„Zbraň? Zbraň?“ Umbridgeovej išli oči vyskočiť od vzrušenia. „Vy ste vyvíjali nejakú metódu odporu? Zbraň, ktorú by ste mohli použiť proti ministerstvu? Na príkaz profesora Dumbledora, samozrejme?“

„Á-á-áno,“ prudko vydychovala Hermiona, „ale on musel odísť prv, než sme ju dokončili, a my sme ju t-t-teraz do-do-končili zaňho a nemôžeme ho nájsť, aby… aby sme mu to povedali!“

„Aká je to zbraň?“ drsne sa spýtala Umbridgeová a jej tučné ruky pevne držali Hermionu za plecia.

„My ne… my vlastne tomu nerozumieme,“ nahlas poťahovala nosom Hermiona, „len… len sme ro-robili, čo nám p-profesor Dum-Dumbledore kázal.“

Umbridgeová sa vystrela a bolo vidieť, že jasá.

„Doveďte ma k tej zbrani,“ prikázala.

„Tamtým ju však neukážem,“ rozhodne povedala Hermiona a pomedzi prsty sa pozerala na Slizolinčanov.

„Ty si nebudeš klásť podmienky,“ surovo jej odsekla Umbridgeová.

„Dobre,“ Hermiona znova vzlykala do dlaní. „Dobre teda… nech ju vidia. Dúfam, že ju použijú proti vám! Vlastne by som s radosťou pozvala čo najviac ľudí, nech to vidia! To by ste si zaslúžili… och, ako by som bola rada, keby… keby celá škola vedela, kde je a ako ju po-použiť a potom, keby ste niektorého z nich nahnevali, aspoň by si to s vami vybavil!“

Tieto slová na Umbridgeovú silne zapôsobili. Rýchlo a podozrievavo sa pozrela na svoju Inkvizičnú čatu, jej vyvalené oči na chvíľu spočinuli na Malfoyovi, a ten bol príliš pomalý a nedokázal skryť dychtivosť a chamtivosť, ktorá sa mu zračila na tvári.

Umbridgeová dlhú chvíľu hľadela na Hermionu a potom prehovorila tónom, ktorý očividne považovala za materinský.

„Dobre, moja milá, tak teda pôjdeme iba my dve… a vezmeme aj Pottera. A teraz vstaň!“

„Pani profesorka, pani profesorka,“ nedočkavo sa ozval Malfoy, „myslím, že niekto z čaty by mal ísť s vami, aby dal pozor na…“

„Som plne kvalifikovaná pracovníčka ministerstva, Malfoy. To si vážne myslíte, že nezvládnem dvoch výrastkov bez prútikov sama?“ prísne sa spýtala Umbridgeová. „V každom prípade sa zdá, že tá zbraň nie je niečo, čo by mali vidieť školáci. Zostanete tu, kým sa nevrátim, a postaráte sa, aby nikto z týchto tu…“ ukázala na Rona, Ginny, Nevilla a Lunu „… neutiekol.“

„Dobre,“ povedal Malfoy namrzene a sklamane.

„A vy dvaja pôjdete predo mnou a budete mi ukazovať cestu,“ prikázala Umbridgeová a mierila na Harryho a Hermionu prútikom. „Ideme.“

33 Boj a let

Harry netušil, čo Hermiona plánuje, ani či vôbec má nejaký plán. Kráčal po chodbe z riaditeľkinej kancelárie pol kroka za ňou, lebo vedel, že by to vyzeralo podozrivo, keby sa ukázalo, že nevie, kam idú. Neodvážil sa s ňou prehovoriť. Umbridgeová šla tak tesne za nimi, že počul jej prerývaný dych.

Hermiona ich viedla dolu schodmi do vstupnej haly. Cez otvorené dvojité dvere sa z Veľkej siene ozýval hovor a štrnganie príborov o taniere – Harrymu sa zdalo neuveriteľné, že iba pár metrov od nich si ľudia užívajú večeru, oslavujú koniec skúšok a nemajú na tomto svete nijaké starosti…

Hermiona vyšla cez hlavné dubové dvere a dolu po kamenných schodoch na príjemný podvečerný vzduch. Slnko klesalo k vrcholkom stromov Zakázaného lesa. Hermiona cieľavedome kráčala po trávniku – Umbridgeová musela bežať, aby jej stačila – dlhé tmavé tiene sa za nimi vlnili na tráve ako plášte.

„Je to skryté v Hagridovej chalupe, však?“ nedočkavo šepkala Umbridgeová Harrymu do ucha.

„Samozrejme, že nie,“ pohŕdavo precedila Hermiona. „Hagrid by to mohol nečakane spustiť.“

„Áno,“ hovorila Umbridgeová čoraz vzrušenejšie. „Áno, on by to bol urobil, samozrejme, ten chrapúnsky bastard.“

Zasmiala sa. Harry pocítil silné nutkanie otočiť sa a chytiť ju pod krk, ale odolal. Jazva ho v tom pokojnom podvečernom ovzduší bolela, ale ešte sa nerozpálila dobiela, ako by to bolo, keby sa Voldemort chystal zabíjať.

„Tak teda… kde je?“ spýtala sa Umbridgeová s náznakom neistoty v hlase, lebo Hermiona kráčala ďalej k Zakázanému lesu.

„Tamto, samozrejme,“ Hermiona ukazovala na tmavé stromy. „Museli sme ju predsa uložiť na také miesto, kam študenti nemôžu chodiť, aby ju náhodou nenašli, nie?“

„Samozrejme,“ prikývla Umbridgeová, hoci teraz už trochu bojazlivejšie. „Pravdaže… tak teda dobre… vy dvaja pôjdete predo mnou.“

„Môžete nám teda dať prútik, keď pôjdeme prví?“ spýtal sa jej Harry.

„Nie, myslím, že nie, pán Potter,“ odvetila Umbridgeová milo a štuchla ho ním do chrbta. „Žiaľ, pre ministerstvo má môj život oveľa vyššiu hodnotu než váš.“

V chladnom tieni prvých stromov sa Harry pokúsil zachytiť Hermionin pohľad. Vojsť do Zakázaného lesa bez prútikov sa mu zdalo ešte bláznivejšie než všetko ostatné, čo dnes večer urobili. Ona však iba opovržlivo pozrela na Umbridgeovú, vrhla sa rovno medzi stromy a kráčala tak rýchlo, že profesorka jej na svojich krátkych nohách ledva stačila.