Harry Potter a Fénixov rád

„Ak sme niekedy boli arogantní ako idioti, chcel si povedať,“ skočil mu do reči Sirius.

Lupin sa usmial.

„Stále si strapatil vlasy,“ vyčítavo povedal Harry.

Sirius a Lupin sa zasmiali.

„Zabudol som, že to robil,“ láskyplne spomínal Sirius.

„Hral sa so strelou?“ so záujmom sa spýtal Lupin.

„Áno,“ prikývol Harry a nechápal, prečo Siriusa a Lupina tie spomienky tak rozžiarili. „No… myslím si, že sa správal tak trochu idiotsky.“

„Samozrejme, že bol tak trochu idiot!“ súhlasil Sirius. „Všetci sme boli hlupáci! No… Námesačník ani tak nie,“ povedal spravodlivo, hľadiac na Lupina.

Lupin však pokrútil hlavou. „Vravel som vám niekedy, aby ste dali Snapovi pokoj? Odvážil som sa vám niekedy povedať, že ste nenormálni?“

„No áno, ale niekedy si nás dokopal k tomu, že sme sa za seba hanbili… a to už bolo niečo…“

„A,“ tvrdošijne pokračoval Harry rozhodnutý povedať všetko, čo má na srdci, keď je už tam, „stále sa obzeral na dievčatá pri jazere, či ho sledujú!“

„Och, v blízkosti Lilly vždy robil zo seba blázna,“ povedal Sirius a pokrčil plecami. „Nemohol si pomôcť, ale vždy sa musel pred ňou predvádzať.“

„Ako to, že sa zaňho vydala?“ nešťastne sa spýtal Harry. „Nenávidela ho!“

„Nie, to nie je pravda,“ krútil hlavou Sirius.

„Začala s ním chodiť v siedmom ročníku,“ povedal Lupin.

„Keď Jamesovi trochu spľasol hrebienok,“ dodal Sirius.

„A prestal len tak pre zábavu zaklínať ľudí,“ pokračoval Lupin.

„Aj Snapa?“ spýtal sa Harry.

„No Snape bol zvláštny prípad,“ vážil slová Lupin. „Chcem tým povedať, že nikdy nepremárnil príležitosť prekliať Jamesa, takže nemôžeš očakávať, že James to prijímal nečinne.“

„A moja mama s tým súhlasila?“

„Ona o tom veľmi nevedela, ak ti mám povedať pravdu,“ vysvetľoval Sirius. „James nevodil Snapa na rande s ňou a nezaklínal ho pred ňou.“

Sirius sa mračil na Harryho, lebo bolo na ňom vidieť, že ho to stále nepresvedčilo.

„Pozri, nikdy som nemal lepšieho priateľa, než bol tvoj otec, a bol to dobrý človek. V pätnástich sú mnohí ľudia šibnutí. Vyrástol z toho.“

„Áno, dobre,“ sťažka prikyvoval Harry. „Len som si nikdy nemyslel, že mi bude Snapa ľúto.“

„Keď už o tom hovoríš,“ ozval sa Lupin a medzi obočím sa mu vytvorila vráska, „ako Snape reagoval, keď zistil, že si to všetko videl?“

„Povedal mi, že ma už nikdy nebude učiť oklumenciu,“ priznal sa Harry ľahostajne, „ako keby ma to malo sklam…“

„Čo urobil?“ vykríkol Sirius, až Harry nadskočil a nadýchol sa popola.

„To myslíš vážne, Harry?“ rýchlo povedal Lupin. „prestal ti dávať hodiny?“

„Áno,“ prikývol Harry prekvapene, lebo ich reakcia sa mu zdala prehnaná. „Ale to je v poriadku, mne je to jedno, pravdu povediac, trochu sa mi uľavilo.“

„Idem si pohovoriť so Snapom!“ vyhlásil Sirius prudko a už vstával, ale Lupin mu v tom zabránil.

„Ak niekto pôjde za Snapom, tak to budem ja!“ vyhlásil rozhodne. „Ale, Harry, predovšetkým sa musíš vrátiť k Snapovi a povedať mu, že ťa v každom prípade musí ďalej učiť. Keď sa to Dumbledore dopočuje…“

„Ja mu to nemôžem povedať. Zabil by ma!“ rozhorčoval sa Harry. „Nevideli ste ho, keď sme vyšli z mysľomisy.“

„Harry, nič nie je dôležitejšie než to, aby si sa učil oklumenciu!“ prísne povedal Lupin. „Rozumieš mi? Nič!“

„Dobre, dobre,“ súhlasil Harry absolútne vykoľajený, nehovoriac, že aj nahnevaný. „Ja s… pokúsim sa povedať mu niečo… ale nebude to…“

Zmĺkol. V diaľke počul kroky.

„Ide Kreacher?“

„Nie,“ odvetil Sirius a obzrel sa. „To musí byť niekto na tvojej strane.“

Harryho srdce preskočilo niekoľko úderov.

„Ja už radšej idem!“ povedal rýchlo a stiahol sa z ohniska na Grimmauldovom námestí. Chvíľu sa mu zdalo, akoby sa mu hlava na pleciach otáčala, potom sa našiel kľačať pred Umbridgeovej kozubom a hľadel, ako smaragdovozelené plamene zablikali a zmizli.

„Rýchlo, rýchlo!“ mrmlal chrapľavý hlas hneď za dverami. „Ach, nechala otvorené…“

Harry schmatol neviditeľný plášť a len čo sa ním stihol prikryť, vtrhol do pracovne Filch. Bolo vidieť, že ho niečo potešilo, horúčkovite si niečo šomral, prešiel k stolu, otvoril zásuvku a začal sa prehrabávať v papieroch vnútri.

„Súhlas na bičovanie… súhlas na bičovanie… konečne… konečne mi to priklepli… chystalo sa to na nich roky…“

Vytiahol kus pergamenu, pobozkal ho a potom sa rýchlo vyšuchtal von, pritískajúc si pergamen na prsia.

Harry vstal, presvedčil sa, či má tašku a či ho aj s ňou plášť dokonale zakrýva, otvoril dvere a nasledoval Filcha, ktorý krivkal tak rýchlo, ako ho ešte nevidel.

Na prvej plošine si pomyslel, že sa už môže zviditeľniť. Vyzliekol si plášť, strčil ho do tašky a ponáhľal sa ďalej. Krik a zhon zaznievali zo vstupnej haly. Zbehol dolu mramorovým schodiskom a tam to vyzeralo ako na nejakom školskom zhromaždení.