Harry Potter a Fénixov rád

„Harry, nerob to, prosím ťa, nerob to!“ úzkostlivo prosila Hermiona po zazvonení.

Neodpovedal, nevedel, čo má urobiť.

Ron sa zrejme rozhodol, že mu ani nepovie svoj názor, ani mu nebude radiť, ani na Harryho nehľadel, hoci keď Hermiona otvorila ústa, že sa znova pokúsi Harryho odhovoriť, potichu povedal: „Prestaň už, dobre? Má predsa vlastný rozum.“

Pri odchode z triedy Harrymu srdce bilo veľmi rýchlo. Už v polovici chodby začul zvuky neomylne svedčiace o tom, že odpútavací manéver začal. Odkiaľsi sponad nich sa ozýval vreskot a výkriky, študenti vychádzajúci z tried sa zastavovali a s obavami dvíhali hlavy k stropu.

Umbridgeová vybehla z triedy tak rýchlo, ako jej to krátke nohy dovoľovali. Vytiahla prútik a ponáhľala sa na opačnú stranu. Teraz alebo nikdy!

„Harry… prosím ťa!“ tichučko prosíkala Hermiona.

No on sa už rozhodol, napravil si tašku na pleci a rozbehol sa, prepletajúc sa pomedzi študentov, ktorí sa ponáhľali opačným smerom pozrieť sa, čo sa deje vo východnom krídle hradu.

Harry dorazil na chodbu k Umbridgeovej kancelárii a našiel ju prázdnu. Vbehol za brnenie, prilba sa s vrzgotom otočila, aby ho sledovala, otvoril tašku, vytiahol Siriusov nožík a zahalil sa do neviditeľného plášťa. Pomaly a opatrne sa zakrádal spoza brnenia a po chodbe, až prišiel k dverám pracovne profesorky Umbridgeovej.

Zastrčil čepeľ čarovného noža do štrbiny medzi nimi a zárubňou, jemne ním prešiel hore a dolu a potom ho vytiahol. Ozvalo sa tiché cvaknutie a dvere sa otvorili. Vbehol do pracovne, rýchlo za sebou zavrel a obzeral sa.

Nič sa tam nehýbalo okrem strašných mačeniec, tie stále poskakovali na nástenných tanieroch nad skonfiškovanými metlami.

Harry si vyzliekol neviditeľný plášť, prešiel k ohnisku a hneď aj našiel, čo hľadal – malú škatuľku s ligotavým hop-šup práškom.

Čupol si pred prázdny kozub a ruky sa mu triasli. Nikdy to ešte nerobil, hoci si myslel, že vie, ako to funguje. Strčil hlavu do ohniska, nabral si veľkú štipku prášku a nasypal ho na brvná naukladané pod ním. Okamžite vybuchli smaragdovozelenými plameňmi.

„Grimmauldovo námestie číslo dvanásť!“ vyslovil nahlas a jasne.

Bol to jeden z najzvláštnejších pocitov, aké zažil. Predtým už, pravdaže, cestoval pomocou hop-šup prášku, lenže vtedy sa cez sieť čarodejníckych kozubov, ktorá sa rozprestierala po celej krajine, v plameňoch krútilo celé jeho telo. Tentoraz jeho kolená zostali kľačať na chladnej dlážke v Umbridgetkinej kancelárii a cez smaragdový oheň sa mu rútila iba hlava…

A potom odrazu, tak ako vírenie začalo, aj prestalo. Harry sa cítil dosť zle, akoby mal hlavu omotanú mimoriadne teplým šálom. Otvoril oči a zistil, že z kuchynského ohniska hľadí na dlhý drevený stôl, za ktorým sedel nejaký muž a študoval kus pergamenu.

„Sirius?“

Muž vyskočil a obzrel sa. Nebol to Sirius, ale Lupin.

„Harry!“ zvolal šokovane. „Čo tu… čo sa stalo, je všetko v poriadku?“

„Áno. Iba som… teda rád by som… sa porozprával so Siriusom.“

„Zavolám ho,“ povedal Lupin a vstal, stále sa tváriac zmätene, „išiel hore pohľadať Kreachera, zrejme sa zase skrýva v podkroví…“

Harry videl, ako Lupin rýchlo vyšiel z kuchyne. Nezostávalo mu iné, iba nečinne pozerať na nohy od stoličiek a stola. Rozmýšľal, prečo Sirius nikdy nespomínal, aké je nepohodlné hovoriť z ohňa. Jeho kolená už bolestivo protestovali proti takému dlhému kontaktu s Umbridgetkinou tvrdou kamennou podlahou.

O chvíľočku sa Lupin vrátil aj so Siriusom.

„Čo je?“ naliehavo sa spýtal Sirius, odhodil si z očí dlhé čierne vlasy a klesol na zem pred ohniskom, aby bol s Harrym na jednej úrovni. Kľakol si aj Lupin a tváril sa veľmi znepokojene. „Stalo sa niečo? Potrebuješ pomoc?“

„Nie,“ povedal Harry, „nie, nič také… len som sa chcel porozprávať… o mojom ockovi.“

Muži si vymenili prekvapené pohľady, ale Harry nemal čas na rozpaky a váhanie, kolená ho čoraz väčšmi boleli a odhadoval, že od začiatku odpútavacieho manévru uplynulo tak päť minút. George mu zaručil iba dvadsať. Preto sa ihneď pustil rozprávať, čo videl v mysľomise. Keď dokončil, Sirius aj Lupin chvíľu mlčali. Potom Lupin potichu povedal: „Nemal by si svojho otca posudzovať podľa toho, čo si tam videl, Harry. Mal iba pätnásť…“

„Aj ja mám pätnásť!“ vzrušene zvolal Harry.

„Pozri, Harry,“ upokojoval ho Sirius. „James a Snape sa nenávideli od okamihu, ako sa uvideli, to sa dalo pochopiť. Myslím, že James bol všetko to, čo Snape chcel byť – bol populárny, dobre hral metlobal – a dobrý bol aj v mnohom inom. Zato Snape bol iba malý čudák, zahĺbený do čiernej mágie, a James – nech sa ti zdal akýkoľvek – čiernu mágiu nenávidel.“

„Áno,“ povedal Harry, „ale zaútočil na Snapa bez nejakej príčiny, len preto – no len preto, lebo si povedal, že sa nudíš,“ dokončil trochu ospravedlňujúcim tónom.

„Nie som na to hrdý,“ rýchlo odvetil Sirius.

Lupin úkosom pozrel na Siriusa a ozval sa: „Pozri, Harry, musíš pochopiť, že tvoj otec a Sirius boli v škole najlepší vo všetkom, do čoho sa pustili – všetci ich považovali za najväčších frajerov – ak sa niekedy nechali uniesť…“