Harry Potter a Fénixov rád

Na chrabromilskej nástennej tabuli visel veľký oznam, taký veľký, že prekrýval všetko ostatné – ponuky použitých čarodejníckych učebníc, pravidelné pripomienky k školskému poriadku od Argusa Filcha, rozpis metlobalových tréningov, ponuku na výmenu kartičiek z čokoládových žabiek, najnovší oznam Weasleyovcov, ktorí hľadali dobrovoľníkov na pokusných králikov, dátumy rokvillských víkendov a straty a nálezy. Nový oznam bol napísaný veľkými čiernymi písmenami a naspodu svietila veľmi oficiálna pečať a vedľa nej úhľadný podpis s oblúčikm.

Všetky študentské organizácie, spoločnosti, tímy, krúžky a kluby sú odteraz zakázané.

Za organizáciu, spoločnosť, tím, krúžok či klub sa považuje pravidelné stretávanie sa troch alebo viacerých študentov.

O povolenie znovu vytvoriť takúto skupinu treba požiadať vrchného inkvizítora (profesorku Umbridgeovú).

Nijaká študentská organizácia, spoločnosť, tím, krúžok alebo klub nemôže existovať bez vedomia a súhlasu vrchného inkvizítora.

Každý študent, o ktorom sa zistí, že založil takúto organizáciu, spoločnosť, tím, krúžok alebo klub, ktoré neboli schválené vrchným inkvizítorom, alebo do nich patrí, bude vylúčený.

Vyššie uvedené je v súlade s Dekrétom o vzdelávam číslo dvadsaťštyri.

Podpísala: Dolores Jane Umbridgeová, vrchný inkvizítor

Harry a Ron si prečítali oznam ponad hlavy znepokojene tváriacich sa druhákov.

„To znamená, že zavrú aj Pľuvadlíkový klub?“ spýtal sa ktosi z hlúčika.

„Myslím, že s pľuvadlíkmi nebudete mať problémy,“ zmrazil ich Ron, načo druhák poskočil.

„No myslím, že my také šťastie mať nebudeme, čo?“ povedal Harrymu, keď druháci rýchlo odišli.

Harry si čítal oznam ešte raz. Spokojnosť, ktorá ho od soboty napĺňala, sa vyparila. Kypel v ňom hnev.

„To nie je náhoda,“ precedil pomedzi zuby a zvieral ruky do pästí. „Ona to vie.“

„Nemôže,“ ihneď vyhlásil Ron.

„V tej krčme boli ľudia a počúvali. A povedzme si to na rovinu, nevieme, koľkým z tých, čo prišli, môžeme veriť… hocikto z nich mohol hneď bežať za Umbridgeovou a povedať jej to…“

A on si myslel, že mu uverili, dokonca, že ho obdivujú…

„Zacharias Smith!“ vyhlásil Ron a vrazil si päsťou do dlane. „Alebo… aj Michael Corner sa mi zdal podozrivý.“

„Ktovie, či to Hermiona už videla,“ podotkol Harry a pozrel na dvere do dievčenských spálni.

„Poďme jej to povedať,“ vychytil sa Ron. Otvoril dvere a vybral sa po točitom schodisku.

Už na šiestom schode sa ozvalo hlasné kvílenie ako klaksón, schody splynuli a zmenili sa na dlhú hladkú kamennú kĺzačku. Ron sa chvíľu usiloval bežať, mával rukami ako veterný mlyn, potom stratil rovnováhu a letel dolu hlavou, až pristál pri Harryho nohách.

„Myslím, že do dievčenských spálni nesmieme ísť,“ poznamenal Harry, dvíhal Rona a snažil sa nerozosmiať.

Po kĺzačke veselo prileteli štvrtáčky.

„Kto sa pokúšal dostať hore?“ chichotali sa, vyskočili a vyvaľovali oči na Harryho a Rona.

„Ja,“ priznal sa Ron ešte strapatý a rozgajdaný. „Nevedel som, že sa to stane. To nie je fér!“ sťažoval sa Harrymu, keď dievčatá zamierili k portrétovému východu a bláznivo sa chichotali. „Hermiona môže ísť do našej spálne, ako to že nesmieme?“

„No, to je také staromódne pravidlo,“ odpovedala mu Hermiona, ktorá sa práve skĺzla na koberec pred nich a vstávala „ale píše sa o tom v Dejinách Rokfortu, že zakladatelia považovali chlapcov za menej spoľahlivých ako dievčatá. A preč ste k nám vlastne chceli ísť?“

„Za tebou – pozri na toto!“ Ron ju hneď ťahal k oznamovacej tabuli.

Hermiona rýchlo preletela očami po ozname. Tvár jej skamenela.

„Niekto jej to musel vytárať!“ nahnevane komentoval Ron.

„To nemohol,“ potichu povedala Hermiona.

„Si ty ale naivná,“ uškrnul sa Ron, „myslíš si, že za to, že ty si čestná a spoľahlivá…“

„Nie, nemohol to nikto urobiť, pretože som na ten kus papiera, ktorý sme všetci podpísali, uvalila zaklínadlo,“ mračila sa Hermiona. „Verte mi, keby niekto bežal za Umbridgeovou a povedal jej to, vedeli by sme, kto to bol, a vážne by to oľutoval.“

„Čo by sa mu stalo?“ zvedavo sa spýtal Ron.

„No povedzme to takto – akné Eloise Midgeonovej by popri tomto vyzerali ako chutnučké pehy. Poďme dolu na raňajky a zistíme, čo si myslia ostatní. Ktovie, či to bolo na všetkých fakultách.“