Harry Potter a Fénixov rád

V Hagridovej chalupe ju nebolo vidieť, takže asi neučí, asi bude v zborovni. Pobral sa dolu schodmi, Hedviga potichu húkala a kolísala sa mu na pleci.

Pri dverách do zborovne stáli dve kamenné príšery. Jedna zaškriekala: „Mal by si byť v triede, synak.“

„Je to naliehavé,“ stroho odvetil Harry.

„Ó! Vravíš naliehavé?“ ozvala sa druhá príšera piskľavým hlasom. „Tak tým si nás ohúril.“

Harry zaklopal. Počul kroky, potom sa otvorili dvere a ocitol sa zoči-voči profesorke McGonagallovej.

„Hádam ste nedostali znova trest!“ vyhŕkla okamžite a hranaté okuliare sa jej nebezpečne zablýskali.

„Nie, pani profesorka!“ rýchlo ju ubezpečoval Harry.

„Tak teda prečo nie ste v triede?“

„Zdá sa, že je to naliehavé,“ posmešne poznamenala druhá príšera.

„Hľadám profesorku Grumplovú,“ vysvetľoval Harry. „Ide o moju sovu, je zranená.“

„Zranená sova, povedali ste?“

Profesorka Grumplová sa vynorila spoza profesorky McGonagallovej, fajčila fajku a v ruke držala výtlačok Denného Proroka.

„Áno,“ Harry si opatrne zložil Hedvigu z pleca, „prišla až po ostatných poštových sovách a jej krídlo vyzerá nejako čudne, pozrite…“

Profesorka Grumplová si strčila fajku medzi zuby a vzala si od Harryho Hedvigu, kým profesorka McGonagallová sa prizerala.

„Hmm,“ pri rozprávaní sa profesorke Grumplovej fajka trochu kývala. „Vyzerá to, akoby na ňu niekto zaútočil. Ale neviem, čo by to mohlo byť. Testraly niekedy idú po vtákoch, ale Hagrid, samozrejme, rokfortské testraly dobre vycvičil takže sov sa nedotknú.“

Harry nevedel, čo sú to testraly, a bolo mu to jedno, chce iba vedieť, či sa Hedviga vylieči. Profesorka McGonagallová však na Harryho prísne pozrela a spýtala sa: „Viete, odkiaľ sova letela, Potter?“

„Ech – myslím, že z Londýna.“

Ich pohľady sa stretli a podľa toho, ako sa jej obočie v strede spojilo, Harry vedel, že porozumela, že „z Londýna“ znamená Grimmauldovho námestia číslo dvanásť.

Profesorka Grumplová si vytiahla z habitu monokel, nasadila si ho na oko a pozorne prezerala Hedvigino krídlo. „Ak ju necháte u mňa, myslím, že to dám do poriadku, Potter,“ povedala, „ale v každom prípade by niekoľko dní nemala lietať na dlhé vzdialenosti.“

„Dobre… ďakujem,“ poďakoval Harry, práve keď zazvonilo na prestávku.

„Bez problémov,“ zamrmlala profesorka Grumplová a vracala sa do zborovne.

„Ešte moment, Wilhelmína!“ zavolala za ňou profesorka McGonagallová. „Potterov list.“

„Ach, áno!“ Harry celkom zabudol na zvitok priviazaný k Hedviginej nohe. Profesorka Grumplová mu ho podala a odchádzala do zborovne aj s Hedvigou, ktorá hľadela na Harryho, akoby nemohla uveriť, že ju tak ľahko dáva preč. Harry si to trochu vyčítal a otočil sa, že odíde, ale profesorka McGonagallová ho zavolala späť.

„Potter!“

„Áno, pani profesorka?“

Pozrela na chodbu na jednu i na druhú stranu, z oboch prichádzali študenti.

„Majte na pamäti,“ hovorila rýchlo a potichu a pozrela na zvitok v jeho ruke, „že komunikačné kanály do Rokfortu i odtiaľto sú zrejme sledované, jasné?“

„Ja…“ začal Harry, ale príval študentov už bol skoro pri ňom. Profesorka McGonagallová krátko kývla hlavou a vošla do zborovne a Harryho dav stiahol so sebou na dvor. Tam v kúte pod trieskou zbadal Rona a Hermionu, obaja mali goliere habitov vyhrnuté pred vetrom. Harry sa ponáhľal k nim, rozvinul zvitok a našiel na ňom pár slov Siriusovým rukopisom.

Dnes, o tom istom čase, na tom istom mieste

„Je Hedviga v poriadku?“ spýtala sa Hermiona ustarostene, len čo ju mohol počuť.

„Kam si ju odniesol?“ spýtal sa Ron.

„Ku Grumplovej. A stretol som sa s McGonagallovou, počúvajte…“

A porozprával im, čo povedala profesorka McGonagallová. Prekvapilo ho, že ani jedného to nešokovalo. Naopak veľavýznamne na seba pozreli.

„Čo je?“ Harry preskakoval pohľadom z Hermiony na Rona.

„No práve som Ronovi hovorila… čo keď sa niekto pokúšal Hedvigu zachytiť? Nikdy predtým sa predsa pri lete nezranila, nie?“

„Od koho je vlastne ten list?“ spýtal sa Ron a zobral si lístok od Harryho.

„Od Smrkáča,“ zašepkal Harry.

„O tom istom čase, na tom istom mieste? Znamená to oheň v klubovni?“

„Jasne,“ prikývla Hermiona a znervóznela. „Dúfam len, že to nikto iný nečítal…“

„Bol zapečatený,“ pokúšal sa Harry presvedčiť rovnako sám seba ako ju. „A nikto by nerozumel, čo to znamená, ak nevie, kde som sa s ním naposledy rozprával.“

„Ja neviem,“ úzkostlivo hovorila Hermiona a prehodila si tašku cez plece, lebo zazvonilo, „nebolo by ťažké kúzlom zvitok znova zapečatiť… a ak niekto sleduje hop-šup práškovú sieť… lenže neviem, ako ho môžeme varovať, aby odkaz nezachytili!“

Vliekli sa dolu kamennými schodmi do žalára na elixíry a všetci traja boli zamyslení, ale na konci schodiska ich prebral hlas Draca Malfoya, ktorý stál pri dverách do Snapovej učebne, mával kusom pergamenu s oficiálnou hlavičkou a rozprával oveľa hlasnejšie, než bolo potrebné, takže počuli každé jeho slovo.