Harry Potter a Polovičný princ

Kreacher, ktorý teraz ležal na chrbte a ruky a nohy vytŕčal do vzduchu, vyvrátil oči na Harryho, venoval mu pohľad plný hlbokého odporu a po ďalšom puknutí zmizol.

„Dobre,“ povedal Dumbledore. „Je tu ešte otázka hipogrifa Hrdozobca. Od Siriusovej smrti sa oňho stará Hagrid, ale Hrdozobec je teraz tvoj, takže, ak by si to chcel zariadiť nejako inak…“

„Nie,“ ihneď zareagoval Harry, „môže zostať u Hagrida. Myslím, že Hrdozobec bude radšej.“

„Hagrid sa poteší,“ usmial sa Dumbledore. „Tešil sa, že sa s Hrdozobcom znova stretol. Mimochodom, rozhodli sme sa, že v záujme Hrdozobcovej bezpečnosti ho zatiaľ prekrstíme na Suchoperutníka, hoci pochybujem, že by ministerstvo prišlo na to, že je to hipogrif, ktorého kedysi odsúdili na smrť. Harry, kufor máš zbalený?“

„No….“

„Pochyboval si, že prídem,“ bystro poznamenal Dumbledore.

„Idem sa dobaliť,“ rýchlo odvetil Harry a dvíhal zo zeme ďalekohľad a tenisky.

Trvalo mu vyše desať minút, kým pozháňal všetko potrebné. Nakoniec sa mu podarilo vytiahnuť spod postele neviditeľný plášť, zatvoril vrchnák na pohári s farbumeniacim atramentom, vtlačil do kufra kotlík a napokon kufor zavrel. Potom ho vzal do jednej ruky, klietku s Hedvigou do druhej a šiel dolu.

Sklamaný zistil, že Dumbledore nečaká v predsieni, čo znamenalo, že sa musí vrátiť do obývačky.

Nikto nerozprával. Dumbledore si potichu pospevoval a očividne sa cítil dobre, no atmosféra bola hustejšia než studený puding a Harry sa neodvážil pozrieť na Dursleyovcov, keď oznamoval: „Pán profesor… som pripravený.“

„Dobre,“ prikývol Dumbledore, „tak teda ešte posledná vec.“ A vtedy sa znova otočil k Dursleyovcom. „Ako nepochybne viete, Harry bude o rok plnoletý…“

„Nie,“ po prvý raz od Dumbledorovho príchodu sa ozvala Petunia.

„Prosím?“ zdvorilo povedal Dumbledore.

„Nie, nebude. Je o mesiac mladší od Dudleyho a Duduško bude mať osemnásť až o dva roky.“

„Ach, ale v čarodejníckom svete sme plnoletí od sedemnástich,“ vysvetlil jej milo.

Strýko Vernon zamrmlal: „Absurdné!“, ale Dumbledore si ho nevšímal.

„Ako už viete, čarodejník menom lord Voldemort sa vrátil do tejto krajiny. Čarodejnícka pospolitosť je teraz vo vojnovom stave. Harry, ktorého sa už lord Voldemort niekoľkokrát pokúsil zabiť, je ešte vo väčšom nebezpečenstve ako v deň, keď som ho pred pätnástimi rokmi nechal na vašom prahu s listom, kde vysvetľujem vraždu jeho rodičov a vyjadrujem nádej, že sa oňho postaráte ako o vlastného.“

Dumbledore zmĺkol a hoci jeho hlas znel ticho a pokojne a nijako viditeľne neprezrádzal hnev, Harry cítil, aký z neho vyžaruje chlad, a všimol si, že Dursleyovci sa pomkli bližšie k sebe.

„Neurobili ste, o čo som vás požiadal. Nikdy ste sa k Harrymu nesprávali ako k synovi. Nepoznal u vás iné iba zanedbávanie a často krutosť. Jediná dobrá vec je to, že aspoň unikol škodám, ktoré ste napáchali na tom nešťastnom chlapcovi, čo sedí medzi vami.“

Teta Petunia i strýko Vernon sa inštinktívne obzreli, ako keby čakali, že medzi sebou uvidia niekoho iného, nie Dudleyho.

„My… že sme zle zaobchádzali s Duduškom? Čo to…?“ zúrivo spustil strýko Vernon, ale Dumbledore zdvihol prst, aby ho umlčal, a nastalo také ticho, akoby strýko Vernon onemel.

„Vďaka mojim kúzlam pred pätnástimi rokmi má Harry mocnú ochranu, kým tento dom môže volať svojím domovom. Akokoľvek nešťastný tu bol, akokoľvek nevítaný, a hoci ste s ním zaobchádzali zle, aspoňže, i keď neochotne, ste mu poskytli miesto v dome. Kúzlo však prestane pôsobiť v okamihu, len čo Harry dovŕši sedemnásť rokov. Inými slovami, vo chvíli, ako sa stane mužom. Žiadam vás iba o toto: dovoľte Harrymu ešte raz sa sem vrátiť pred jeho sedemnástymi narodeninami, čo zabezpečí, že ochrana potrvá až do toho dňa.“

Ani jeden z Dursleyovcov neprehovoril. Dudley sa trochu mračil, ako keby sa stále usiloval prísť na to, kedy s ním zaobchádzali zle. Strýko Vernon vyzeral, akoby mu niečo uviazlo v krku, no teta Petunia sa čudne červenala.

„Tak, Harry… už je čas ísť,“ vyzval chlapca napokon Dumbledore, vstal a napravil si dlhý čierny plášť. „Dovidenia,“ pozdravil Dursleyovcov, ktorí sa tvárili, akoby ho najradšej nevideli už nikdy, priložil si ruku ku klobúku na pozdrav a vyšiel z izby.

„Majte sa,“ rýchlo pozdravil Harry Dursleyovcov a nasledoval Dumbledora, ktorý zastal pri Harryho kufri, kde stála Hedvigina klietka.

„Týmto sa teraz nebudeme zaťažovať,“ povedal a znovu vytiahol prútik. „Pošlem ich do Brlohu, tam na nás počkajú. No chcem, aby si si vzal neviditeľný plášť… pre každý prípad.“

Harry vytiahol plášť z kufra a usiloval sa urobiť to tak, aby Dumbledore nevidel, aký v ňom má neporiadok. Keď si ho napchal do vnútorného vrecka bundy, Dumbledore mávol prútikom a kufor, klietka i Hedviga zmizli. Potom mávol prútikom znova a vchodové dvere sa otvorili do chladnej zahmlenej tmy.

„A teraz, Harry, nech nás pohltí tma a necháme sa zlákať dobrodružstvom.“

4 Horace Slughorn