Harry Potter a Polovičný princ

Milý Harry,

ak sa Ti to hodí, navštívim Ťa na Privátnej ceste číslo štyri v nadchádzajúci piatok o jedenástej večer, odkiaľ Ťa odprevadím do Brlohu, kam Ťa pozývajú na zvyšok školských prázdnin.

Ak s tým súhlasíš, budem rád, keď mi pomôžeš v jednej záležitosti, ktorú by som chcel vybaviť cestou do Brlohu. Bližšie Ti to vysvetlím, keď sa stretneme. Odpoveď, prosím, pošli obratom po sove. Dúfam, že v piatok sa uvidíme.

S úprimným pozdravom,

Albus Dumbledore

Hoci Harry už poznal tento list naspamäť, od siedmej večer, keď si sadol k oknu, mu pohľad každých pár minút ustavične zalietal naň. Z jeho okna bol dostatočný výhľad na obe strany Privátnej cesty. Vedel, že nemá zmysel donekonečna vyčitovať Dumbledorovu správu slovko za slovkom. Harry poslal kladnú odpoveď ihneď po sove, ktorá mu list doručila, ako ho Dumbledore požiadal, a teraz už mohol iba čakať – buď Dumbledore príde, alebo nepríde.

Harry sa však nezbalil. Zdalo sa mu to priveľmi krásne, aby to mohla byť pravda, že ho Dumbledore vytrhne z domácnosti Dursleyovcov už po dvoch týždňoch. Nemohol sa zbaviť pocitu, že niečo sa pokazí – jeho odpoveď na Dumbledorov list sa možno stratí. Dumbledorovi niečo zabráni, aby poňho prišiel, mohlo by vysvitnúť, že list vôbec nie je od Dumbledora, ale že je to nejaký trik, žart či pasca. Harry sa nie a nie pobaliť z obavy, že by sa potom sklamaný musel znova vybaliť. Jedinou prípravou na možnú cestu bolo to, že Hedvigu bezpečne zavrel do klietky.

Len čo minútová ručička na budíku dosiahla dvanástku, za oknom zhasli pouličné lampy.

Harry sa prebral na tú náhlu tmu, akoby zadrnčal budík. Rýchlo si napravil okuliare a odlepil líce od skla, pre zmenu pritisol k oknu nos a žmúril na cestičku. Po záhradnom chodníku kráčala vysoká postava v dlhom povievajúcom plášti.

Harry vyskočil, akoby ho zasiahol elektrický šok, prevrátil stoličku a začal zhrabúvať zo zeme všetko, čo mal na dosah, a hádzal to do kufra. V najlepšom, už keď doň cez celú izbu hádzal habity, dve knihy kúzel a balíček chrumiek, ozval sa zvonček pri dverách.

Dolu v obývačke strýko Vernon skríkol: „Koho to čerti nesú takto v noci?“

Harry zmeravel s bronzovým ďalekohľadom v jednej ruke a teniskami v druhej. Celkom zabudol Dursleyovcov upozorniť, že možno príde Dumbledore. Na jednej strane sa ho chytila panika, no na druhej mu bolo do smiechu, prekročil kufor a prudko otvoril dvere práve včas, aby počul hlboký hlas: „Dobrý večer. Vy musíte byť pán Dursley. Harry vám iste povedal, že prídem.“

Harry letel dolu schodmi, berúc ich po dvoch, no niekoľko schodov pred spodkom schodiska náhle zastal, pretože dlhoročné skúsenosti ho naučili, že podľa možnosti sa treba držať mimo strýkovho dosahu. Vo dverách stál vysoký chudý muž so striebornými vlasmi a bradou až po pás. Na krivom nose mu sedeli polmesiačikovité okuliare a oblečený mal dlhý cestovný plášť a končistý klobúk. Vernon Dursley s fúzami skoro rovnako hustými ako boli Dumbledorove, hoci čiernymi, v hnedofialovom župane, hľadel na návštevníka, akoby neveril svojim malým očiam.

„Súdiac podľa vášho omráčeného a zmäteného výrazu, Harry vás neupozornil, že prídem,“ príjemným tónom skonštatoval Dumbledore. „Predpokladajme však, že ste ma srdečne pozvali do svojho domu. V týchto pohnutých časoch je nerozumné zdržiavať sa pridlho vo dverách.“

Rázne prekročil prah a zavrel za sebou dvere.

„Je to už dávno, čo som tu bol naposledy,“ poznamenal hosť a ponad svoj krivý nos hľadel na strýka Vernona. „Musím povedať, že vašim agapantom sa darí.“

Vernon Dursley nepovedal vôbec nič. Harry však nepochyboval, že sa mu reč vráti, a onedlho naozaj, žila pulzujúca na strýkovom spánku dosahovala nebezpečnú hranicu, no zdalo sa, že Dumbledore má v sebe niečo, čo mu dočasne vyrazilo dych. Možno to bol jeho do očí bijúci čarodejnícky výzor, ale možnože aj strýko Vernon cítil, že tohto muža sotva zastraší.

„Á, dobrý večer, Harry,“ pozdravil Dumbledore chlapca a spokojne naňho pozrel cez polmesiačikovité okuliare. „Výborne, výborne.“

Tie slová zrejme strýka Vernona prebrali. Bolo jasné, že pokiaľ ide oňho, každý, kto môže pri pohľade na Harryho povedať výborne, je človek, s ktorým si nikdy nemôže padnúť do oka.

„Nechcem byť hrubý,“ začal tónom, pričom sa hrubosť šírila z každej slabiky.

„… ale, žiaľ, nečakaná hrubosť sa vyskytuje až znepokojujúco často,“ dokončil vážne Dumbledore. „Radšej nehovorte nič, dobrý človek. Á, toto musí byť Petunia.“