Harry Potter a Polovičný princ

Napriek tomu, že Harry uplynulé dni, ak práve nespal, každý okamih pociťoval zúfalú nádej, že Dumbledore naozaj príde poňho, keď spoločne odchádzali z Privátnej cesty, cítil sa naozaj trápne. Vlastne sa nikdy predtým s riaditeľom poriadne nerozprával mimo Rokfortu a aj to ich zvyčajne oddeľoval stôl. Okrem toho sa mu ustavične vracala spomienka na ich posledné stretnutie a to ešte zvýšilo Harryho rozpaky. Vtedy dosť kričal, nehovoriac o tom, že pritom rozbíjal Dumbledorove vzácnosti.

Dumbledore však pôsobil celkom uvoľnene.

„Prútik maj pripravený, Harry,“ upozornil ho veselo.

„Myslel som si, že nesmiem prútik používať mimo školy.“

„Ak na teba zaútočia,“ dodal riaditeľ, „dovoľujem ti použiť akékoľvek protizaklínadlo, čo ti zíde na um. Dnes v noci sa však, myslím, útoku obávať nemusíš.“

„Prečo nie, pán profesor?“

„Si so mnou,“ jednoducho odvetil Dumbledore. „To stačí, Harry.“

Odrazu zastal na konci Privátnej cesty.

„Ty si, pravdaže, ešte neabsolvoval kurz premiestňovania, však?“

„Nie,“ odvetil Harry. „Myslel som, že na to musí mať človek sedemnásť.“

„Veru tak. Takže sa budeš musieť veľmi pevne držať mojej ruky. Ľavej, ak ti to neprekáža – ako si si iste všimol, ruku, v ktorej zvyčajne držím prútik, mám momentálne trochu krehkú.“

Harry chytil Dumbledora za podávanú ruku.

„Výborne. Tak teda ideme.“

Harry cítil, ako sa mu Dumbledorova ruka vyšmykuje, a chytil ju pevnejšie. Vzápätí všetko očernelo a jeho zo všetkých strán niečo tlačilo, nemohol dýchať, hruď akoby mu sťahovali železné obruče, oči mu išli vyskočiť z jamôk, ušné bubienky sa mu zabárali hlbšie do lebky, a potom…

Plnými pľúcami naberal studený nočný vzduch a otvoril slziace oči. Cítil sa, akoby ho práve pretisli cez úzku gumenú rúru. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že Privátna cesta zmizla. Teraz s Dumbledorom stáli na akomsi opustenom dedinskom námestí, v strede ktorého stál starý vojnový pamätník a niekoľko lavičiek. Keď sa mu myseľ zladila so zmyslami, uvedomil si, že sa práve po prvý raz v živote premiestnil.

„Ako ti je?“ ustarostene naňho pozrel Dumbledore. „Na ten pocit si treba zvyknúť.“

„Dobre,“ pritakal Harry a šúchal si uši, lebo mal pocit, akoby opustili Privátnu cestu len ťažko. „Ale myslím, že by som dal prednosť metlám.“

Dumbledore sa usmial, trochu tesnejšie si pritiahol cestovný plášť ku krku a vyzval ho: „Tadiaľto.“

Energicky vykročil popri prázdnom hostinci a niekoľkých domoch. Podľa hodín na neďalekom kostole bola skoro polnoc.

„Tak mi povedz, Harry, čo tvoja jazva… bolela ťa vôbec?“

Harry podvedome zdvihol ruku k čelu a pošúchal si znamenie v tvare blesku.

„Nie, a už som sa tomu čudoval. Myslel som si, že teraz, keď Voldemortova moc rastie, bude ma stále páliť.“

Pozrel na Dumbledora a videl, že ten sa tvári spokojne.

„Ja som si, naopak, myslel niečo iné,“ povedal Dumbledore. „Lord Voldemort si napokon uvedomil, aký si mal nebezpečný prístup k jeho myšlienkam a pocitom. Zdá sa, že teraz proti tebe používa oklumenciu.“

„Ja sa teda nesťažujem,“ povedal Harry, ktorému vôbec nechýbali znepokojivé sny ani desivé nečakané vniknutia do Voldemortovej mysle.

Zabočili za roh, prešli popri telefónnej búdke a autobusovej zastávke, Harry znova úkosom pozrel na Dumbledora.

„Pán profesor?“

„Prosím?“

„Kde vlastne sme?“

„Toto, Harry, je očarujúca dedinka Budleigh Babberton.“

„A čo tu hľadáme?“

„Ach, áno, pravdaže, nepovedal som ti to. Už si ani nepamätám, koľkokrát som to za posledné roky vyslovil, ale opäť nám chýba jeden učiteľ. Sme tu, aby sme presvedčili jedného môjho starého kolegu, nech zanechá dôchodok a vráti sa do Rokfortu.“

„A ako vám v tom môžem pomôcť ja, pán profesor?“

„Ó, myslím, že nejako ťa už upotrebíme,“ neurčito sa vyjadril Dumbledore. „Tu doľava, Harry.“

Ďalej kráčali úzkou strmou uličkou lemovanou domami. Vo všetkých oknách bola tma. Zvláštny chlad, ktorý už dva týždne zapĺňal Privátnu cestu, zotrvával aj tu. Harrymu zišli na um dementori, obzrel sa a aby sa cítil istejšie, chytil vo vrecku prútik.

„Pán profesor, prečo sme sa nemohli premiestniť jednoducho do domu vášho kolegu?“

„Pretože by to bolo rovnako neslušné ako kopať do dverí,“ odvetil Dumbledore. „Zdvorilosť predpisuje, aby sme kolegom čarodejníkom umožnili odmietnuť nás. A potom, mnohé čarodejnícke obydlia majú magickú ochranu pred neželanými premiestňovačmi. V Rokforte, napríklad…“

„… sa nemožno premiestňovať ani v budovách, ani v areáli,“ rýchlo dokončil Harry. „Povedala mi to Hermiona Grangerová.“

„A má pravdu. Znova doľava.“

Kostolné hodiny za nimi odbili polnoc. Harry uvažoval, či sa Dumbledorovi nezdá neslušné navštíviť kolegu tak neskoro. Ale keď už nadviazali rozhovor, mal naliehavejšie otázky.

„Pán profesor, v Dennom Prorokovi som čítal, že Fudgea vyhodili…“

„Správne,“ potvrdil Dumbledore a zabočil do strmej bočnej uličky. „Ako si iste zistil, nahradil ho Rufus Scrimgeour, bývalý šéf úradu aurorov.“

„Je… myslíte, že je dobrý?“ spýtal sa Harry.

„Zaujímavá otázka,“ poznamenal Dumbledore. „V každom prípade je schopný. A je to rozhodnejšia a silnejšia osobnosť než Kornelius.“

„Áno, ale myslel som…“