Harry Potter a Kameň mudrcov

Keď vošli dovnútra, kdesi vzadu cinkol zvonček. Bol to naozaj malilinký obchodík, celkom prázdny, len v strede stála vysokánska stolička, na ktorú si Hagrid sadol a čakal. Harry mal zvláštny pocit, akoby vošiel do veľmi vzácnej knižnice. Prehltol kopec nových otázok, ktoré sa mu neprestajne rojili v hlave, a zadíval sa na tisíce uzučkých škatúľ, naukladaných jedna na druhej a siahajúcich až po samý strop. Z nejakých neznámych príčin mu naskočili zimomriavky na chrbte. Akoby všetok ten prach a ticho vyžarovali akési tajomné čaro.

„Pekne vítam,“ ozval sa príjemný hlas. Harry až tak nadskočil. Hagrid sa podľa všetkého zľakol tiež, pretože sa ozvalo hlasité zavŕzganie, ako sa pokúšal rýchlo zosadnúť z vysokej stoličky.

Pred nimi odrazu stál starček a jeho širokánske, bledé oči žiarili v šere obchodíka ako dva mesiačiky.

„Dobrý deň,“ odzdravil Harry trasúcim sa hláskom.

„Ó, áno,“ povedal mužíček. „Áno, áno. Myslel som si, že vás čoskoro uvidím. Harry Potter.“ To nebola otázka. „Oči máte po matke. Pripadá mi to ako včera, keď si u mňa kupovala svoj prvý čarodejnícky prútik. Dvadsaťšesť centimetrov, vyrobený z vŕby, keď s ním švihla, len to tak zasvišťalo. Vynikajúci prútik na čarovanie.“

Pán Ollivander pristúpil k Harrymu. Harry hrozne túžil, aby aspoň jediný raz žmurkol. Tie jeho trblietajúce sa oči ho priam desili.

„Zato váš otec uprednostnil mahagónový prútik. Dvadsaťosem centimetrov. Pružný. Bol o niečo mocnejší a vynikajúci na transfiguráciu. No, povedal som, že váš otec ho uprednostnil – pravdou však je, že prútik, ako inak, si sám vyberá svojho čarodejníka.“

Pán Ollivander podišiel k Harrymu tak blízko, že sa obaja takmer dotýkali nosmi. Harry sa v tých zastretých očiach videl sťa v zrkadle. „Tak tu ťa teda...“

Pán Ollivander sa dlhokánskym bielym prstom dotkol jazvy v tvare blesku na Harryho čele.

„Je mi ľúto, že som predal prútik, ktorý urobil takéto niečo,“ povedal potichu. „Tridsaťštyri a štvrť centimetra. Tak veru. Prútik, disponujúci veľmi veľkou mocou, navyše v zlých rukách... keby som bol vtedy tušil, čo ten prútik svetu prinesie...“

Pokrútil hlavou a potom si na Harryho veľkú radosť všimol Hagrida.

„Rubeus! Rubeus Hagrid! To som rád, že vás opäť vidím... dub, štyridsať a pol centimetra, mimoriadne ohybný, je tak?“

„Áno, pane,“ odvetil Hagrid.

„To bol veru dobrý prútik. Ale predpokladám, že vám ho zlomili na dve polovice, keď vás vyhodili,“ povedal pán Ollivander a zatváril sa veľmi prísne.

„Hm – hej, zlomili, hej,“ súkal zo seba Hagrid prešľapujúc z nohy na nohu. „Tie dve polky ešte stále mám,“ dodal však veselo.

„Ale dúfam, že ich nepoužívate?“ opýtal sa pán Ollivander dôrazne.

„Nie, nie, pane,“ odvetil rýchlo Hagrid. Harry si všimol, že pritom kŕčovito zovrel v ruke ružový dáždnik.

„Hmmm...“ Pán Ollivander sa zahľadel na Harryho prenikavým pohľadom. „Takže – pán Potter. Pozrieme sa na to.“ Vytiahol z vrecka krajčírsky meter so striebornými značkami. „V ktorej ruke držíte prútik?“

„No – hm, som pravák,“ povedal Harry.

„Predpažte ruku. Dobre.“ Zmeral Harryho od pleca po malíček, od zápästia po lakeť, od pleca po zem, od kolena po pazuchu i okolo hlavy. Pritom vysvetľoval: „Každý Ollivanderov prútik má vo vnútri silnú čarovnú substanciu, pán Potter. Používame na to hrivu jednorožca, perá z chvosta vtáka fénixa a blany z dračieho srdca. Keďže na svete neexistujú dva rovnaké jednorožce, dva draky ani dvaja fénixovia, nenájdete ani dva Ollivanderove prútiky, ktoré by boli navlas rovnaké. A je to celkom prirodzené, pretože so žiadnym iným čarodejníckym prútikom nedosiahnete také vynikajúce výsledky.“

Harry odrazu zistil, že meter, ktorý mu práve meral vzdialenosť medzi nosnými dierkami, sa pohybuje sám od seba. Pán Ollivander pobehoval medzi policami a dával dolu škatule.

„To stačí,“ povedal a krajčírsky meter zostal pokrútený ležať na zemi. „Takže, pán Potter. Vyskúšajte tento. Bukové drevo a dračie srdce. Dvadsaťtri centimetrov. Šikovný do dlane a veľmi ohybný. Vezmite si ho do ruky a mávnite ním.“

Harry chytil prútik (pripadal si trochu komicky) a slabo ním mávol, pán Ollivander mu ho však okamžite vytrhol z ruky.

„Javor a pero z fénixa. Sedemnásť a trištvrte centimetra. Mimoriadne pružný. Vyskúšajte...“

Harry vyskúšal – no ledva zdvihol prútik nad hlavu, pán Ollivander mu ho opäť vyšklbol.

„Nie, nie – tu máte, eben a vlas z hrivy jednorožca, dvadsaťjeden a pol centimetra, pomerne mäkký. Len smelo, do toho, vyskúšajte ho!“

Harry skúšal. A skúšal. Nechápal, na čo vlastne pán Ollivander čaká. Kopa odskúšaných prútikov ležiacich na vysokej stoličke rástla a rástla, no zdalo sa, že čím viac ich pán Ollivander z políc vytiahol, tým bol šťastnejší.

„Náročný zákazník, hm? Buďte bez obáv, určite vám nájdeme ten správny – rozmýšľam, či by – ale prečo nie – veľmi nezvyčajná kombinácia – cezmína a pero z fénixa, dvadsaťosem centimetrov, krásny a nesmierne poddajný.“