Harry Potter a Kameň mudrcov

„Pohni sa!“ zakričal strýko Vernon z kuchyne. „Čo tam toľko robíš, kontroluješ, či nám neprišla listová bomba?“ A smial sa sám sebe, aký je vtipný.

Harry sa vrátil do kuchyne a v rukách držal svoj list. Podal strýkovi Vernonovi účet a pohľadnicu, sadol si a pomaly roztváral žltú obálku.

Strýko Vernon vytiahol účet, znechutene čosi zahundral a pohľadom preletel pohľadnicu.

„Marge je chorá,“ oznámil tete Petunii. „Zjedla nejaké pokazené ustrice...“

„Oco!“ zreval odrazu Dudley. „Harry niečo dostal!“

Harry práve roztváral list, ktorý bol napísaný na takom istom hrubom pergamene ako obálka, keď mu ho ruka strýka Vernona z ničoho nič vyšklbla.

„To je moje!“ zakričal Harry a snažil sa uchmatnúť si list späť.

„Kto by už len tebe písal?“ uškrnul sa strýko Vernon, jednou rukou list roztvoril a začítal sa doň. Jeho tvár sa menila z červenej na zelenú rýchlejšie ako svetlá na semafore. A nezostalo len pri tom. V priebehu niekoľkých sekúnd nadobudla sivobielu farbu starej ovsenej kaše.

„P-p-petunia!“ zalapal po dychu.

Dudley sa pokúšal zmocniť listu a prečítať si ho, no strýko Vernon ho držal vysoko nad hlavou. Teta Petunia po ňom dychtivo chňapla a prečítala si prvý riadok. Chvíľu to vyzeralo, že sa chystá omdlieť. Zdrapila sa za hrdlo a vydala pridusený škrek.

„Vernon! Panebože – Vernon!“

Hľadeli jeden na druhého a akoby celkom zabudli, že v miestnosti je okrem nich aj Harry a Dudley. Dudley nebol zvyknutý, že si ho nevšímali. Treskol otca po hlave smeltinskou palicou.

„Chcem si ten list prečítať,“ zahučal.

„Ja si ho chcem prečítať,“ povedal nahnevane Harry, „je môj.“

„Zmiznite! Obaja!“ zaškriekal strýko Vernon a vopchal list späť do obálky.

Harry sa ani nepohol.

„CHCEM SVOJ LIST!“ kričal.

„Mne ho dajte!“ dožadoval sa Dudley.

„VON!“ zreval strýko Vernon, schmatol Harryho aj Dudleyho za golier, vyhodil ich do haly a pribuchol kuchynské dvere. Harry a Dudley zúrivo, no v tichosti bojovali o pozíciu pri kľúčovej dierke. Vyhral Dudley, a tak si Harry, ktorému sa okuliare hompáľali na jednom uchu, ľahol na brucho na zem a priložil ucho k medzierke medzi dverami a podlahou.

„Vernon,“ povedala teta Petunia trasúcim sa hlasom, „pozri sa na tú adresu – odkiaľ vedeli, kde spí? Myslíš si, že sledujú náš dom?“

„Pozorujú nás – špehujú – možno i sledujú,“ zahundral strýko Vernon podráždene.

„Čo urobíme, Vernon? Odpíšeme im? Povieme im, že si neželáme, aby...“

Harry videl, ako nablýskané čierne topánky strýka Vernona chodia hore-dolu po kuchyni.

„Nie,“ povedal rázne. „Nie, necháme to tak. Keď nedostanú odpoveď... áno, to bude najlepšie... nebudeme robiť vôbec nič...“

„Ale...“

„Nikoho takého tu nemáme, Petunia! Už si zabudla, ako sme sa vtedy zaprisahali, že tie nebezpečné somariny z neho vytlčieme?“

Keď strýko Vernon prišiel v ten deň večer z práce, urobil čosi, čo nikdy predtým – navštívil Harryho v jeho komore.

„Kde mám list?“ opýtal sa Harry, len čo sa strýko Vernon horko-ťažko pretlačil cez dvere. „Kto mi píše?“

„Nikto. Prišlo to omylom na tvoje meno,“ povedal strýko Vernon. „Spálil som ho.“

„To nebolo omylom,“ odvrkol Harry zlostne, „bola na ňom predsa adresa mojej komory.“

„TICHO!“ zreval strýko Vernon, až zo stropu odpadlo niekoľko pavúkov. Párkrát sa zhlboka nadýchol a na tvári sa mu objavil silený a dosť útrpný úsmev.

„Hm – áno, Harry – máš pravdu. Ozaj, komora. Tak sme si aj s tvojou tetou mysleli... že ti je už zrejme trochu tesná... a že by bolo asi dobré, keby si sa presťahoval do Dudleyho druhej izby.“

„Prečo?“ nechápal Harry.

„Nevypytuj sa!“ oboril sa naňho strýko. „Odnes si všetky veci hore. Už aj.“

Dursleyovci mali na poschodí štyri izby: v jednej spávali strýko Vernon a teta Petunia, jedna bola pre hostí (zvyčajne v nej bývala sestra strýka Vernona Marge), v ďalšej spával Dudley a v tej poslednej mal hračky a ostatné haraburdy, ktoré sa mu nezmestili do detskej izby. Harry si sem vyniesol všetky veci z komory na jeden raz. Sadol si na posteľ a rozhliadal sa okolo seba. Takmer všetko, čo tu ležalo, bolo polámané alebo pokazené. Mesiac stará videokamera ležala na malom tanku, ktorým Dudley zrazil susedovie psa; v rohu izby bol Dudleyho prvý televízor, ktorému rozkopol obrazovku, keď zrušili jeho obľúbený program; bola tam veľká vtáčia klietka, kde kedysi býval papagáj, no Dudley ho raz odniesol do školy a vymenil za vzduchovku, ktorá zase ležala na polici s ohnutou hlavňou, lebo si na ňu Dudley sadol. Na ostatných policiach boli samé knihy. Jediné veci v miestnosti, ktoré vyzerali ako nedotknuté.

Zdola začul Dudleyho, ako ziape na mamu: „Ja ho tam nechcem... ja tú izbu potrebujem... nech odtiaľ zmizne...“

Harry si vzdychol a natiahol sa na posteľ. Ešte včera by dal neviemčo za to, aby tu mohol byť. Dnes by bol radšej v komore s listom, ako tu hore bez neho.