Harry Potter a Kameň mudrcov

Za útek brazílskeho veľhada dostal Harry svoj najdlhší trest v živote. Keď mu dovolili vyliezť z komory, letné prázdniny boli v plnom prúde. Dudley už dávno pokazil videokameru, zničil lietadlo na diaľkové ovládanie, a keď po prvý raz sedel na pretekárskom bicykli, podarilo sa mu zraziť starú pani Figgovú, ktorá práve prechádzala na barlách cez Privátnu cestu.

Harry bol rád, že sa škola skončila, no pred Dudleyho bandou, čo k nim chodievala každučký deň, nemal kam ujsť. Piers, Dennis Malcolm a Gordon boli veľkí a hlúpi, a keďže Dudley bol spomedzi nich najväčší a najhlúpejší, stal sa ich vodcom. Ostatní sa uspokojili s tým, že im Dudley dovolil zúčastniť sa na svojom obľúbenom športe. Tým bol lov na Harryho.

Preto Harry trávil väčšinu času mimo domu, potuloval sa po okolí a myslel na koniec prázdnin, v ktorom videl aké-také slabé svetielko nádeje. V septembri totiž pôjde na strednú školu a po prvý raz v živote tam nebude Dudley. Toho prijali na Smeltinskú súkromnú školu, do ktorej kedysi chodil aj strýko Vernon. Aj Piers Polkiss tam pôjde. Harry však bude chodiť do Stonewallskej štátnej. Dudley sa na tom úžasne zabával.

„Na stonewallskej vraj strkajú prvákom hneď prvý deň hlavy do záchoda,“ povedal Harrymu. „Nechceš si to ísť hore vyskúšať?“

„Nie, ďakujem,“ povedal Harry. „Tá hajzľová misa ešte nikdy nevidela čosi také nechutné, ako je tvoja hlava – ešte by sa z toho mohla dogrcať.“ Radšej nečakal, kým Dudley pochopí, čo mu to vlastne povedal, a trielil preč.

Jedného júlového dňa odišla teta Petunia s Dudleym do Londýna kupovať smeltinskú rovnošatu a Harry zostal s pani Figgovou. Tentoraz to u nej nebolo také hrozné ako inokedy. Vysvitlo, že nohu si zlomila preto, lebo sa potkla o jednu zo svojich mačiek, a to bol zrejme dôvod, prečo ich už nezbožňovala tak ako predtým. Dovolila Harrymu pozerať televízor a ponúkla ho kúskom čokoládovej torty, ktorá chutila, akoby mala niekoľko rokov.

Večer vpochodoval Dudley do obývačky vo svojej novej uniforme. Smeltinská rovnošata pre chlapcov sa skladala z hnedého saka, oranžových krátkych nohavíc a nízkeho slameného klobúčika. Jej súčasťou bola aj hrčovitá palica, ktorá slúžila na to, aby sa žiaci mohli za učiteľovým chrbtom navzájom mlátiť. Asi to mal byť dobrý tréning pre život.

Keď strýko Vernon zazrel Dudleyho v jeho nových šortkách, zastretým hlasom povedal, že toto je najkrajšia chvíľa v jeho živote. Teta Petunia sa rozplakala, vraj neverí vlastným očiam, že tento krásny, urastený mládenec je jej malilinký Duduško. Harry radšej mlčal. Tak úporne potláčal smiech, až mal pocit, že mu praskli minimálne dve rebrá.

Na druhý deň ráno vošiel Harry do kuchyne a zacítil hrozný smrad. Zdalo sa mu, že vychádza z obrovskej plechovej kade v umývadle. Šiel sa ta pozrieť. Kaďa bola plná špinavých starých handier plávajúcich v sivastej vode.

„Čo je to?“ opýtal sa tety Petunie. Tá nahnevaná zovrela pery, ako vždy, keď si dovolil niečo sa jej spýtať.

„Tvoja nová školská rovnošata,“ odvetila.

Harry ešte raz nazrel do obrovskej nádoby.

„Netušil som, že musí byť taká mokrá,“ povedal.

„Nebuď drzý,“ okríkla ho teta Petunia. „Odfarbujem ti na sivo nejaké staré veci po Dudleym. Budeš mať presne také oblečenie ako ostatní.“

Harry o tom dosť pochyboval, no usúdil, že bude lepšie nehádať sa. Sadol si k stolu a pokúšal sa nemyslieť na to, ako bude vyzerať hneď prvý deň na Stonewallskej strednej – ako keby mal na sebe kúsky starej slonej kože.

Do kuchyne vošli Dudley a strýko Vernon a obaja svorne krčili nosom nad zápachom vychádzajúcim z Harryho novej rovnošaty. Strýko Vernon si ako zvyčajne roztvoril noviny a Dudley svojou bakuľou, ktorú nosieval všade so sebou, treskol do stola.

Počuli, ako klepol príklop na poštovej medzierke vo dverách a čosi dopadlo na rohožku.

„Choď zobrať poštu, Dudley,“ ozval sa strýko Vernon spoza novín.

„Nech ide Harry.“

„Choď zobrať poštu, Harry.“

„Nech ide Dudley.“

„Šľahni ho tou bakuľou, Dudley.“

Harry sa úderu palice úspešne vyhol a šiel po poštu. Na rohožke pred dverami ležali tri veci: pohľadnica od Marge, sestry strýka Vernona, ktorá práve dovolenkovala na ostrove Wright, hnedá obálka, čo vyzerala sťa nejaký účet, a – list pre Harryho.

Harry ho zodvihol, s úžasom naň hľadel a srdce mu bilo až niekde v krku. Nikdy v živote mu nik nenapísal. Veď ani nemal kto. Nemal priateľov, príbuzných tiež nie – do knižnice nechodil, takže nedostával ani upomienky, aby vrátil požičané knihy. A odrazu list, adresa na ňom však bola taká jednoznačná, že nebolo pochýb:

Pán Harry Potter

Komora pod schodmi

Privátna cesta 4

Neveľké Radosti

Surrey

Obálka zo žltkastého pergamenového papiera bola hrubá a ťažká a adresu na ňu ktosi napísal smaragdovozeleným atramentom. Známka chýbala.

Keď ju otočil, roztriasla sa mu ruka, zrak mu padol na purpurovočervenú voskovú pečať s erbom: veľké písmeno R a okolo neho orol, jazvec, havran a had.