Harry Potter a Kameň mudrcov

Harry sa postavil pred nádrž s hadom a zadíval sa naň prenikavým pohľadom. Vôbec by sa nečudoval, keby tu od samej nudy aj zdochol – žiadni parťáci, len šibnutí ľudia, ktorí mu celý deň klopkajú na sklo a vyrušujú ho. To je horšie ako spávať v komore, kde býva jediným návštevníkom len teta Petunia, ktorá ho budí tak, že mu trieska na dvere. Avšak na rozdiel od tohto hada on môže navštevovať aj ostatné miestnosti v dome.

Odrazu had otvoril malé očká. Pomaly, veľmi pomaly zdvihol hlavu, až boli jeho oči na úrovni Harryho očí.

Žmurkol.

Harry neveril vlastným očiam. Rýchlo sa rozhliadol okolo seba, či sa niekto nepozerá. Okrem neho tam nik nebol. Pozrel sa teda na hada a tiež naňho žmurkol.

Had kývol hlavou smerom k strýkovi Vernonovi a Dudleymu a prevrátil oči dohora. Pozrel sa na Harryho veľavravným pohľadom:

„A toto tu mám v jednom kuse.“

„Viem,“ zašepkal Harry cez sklo, hoci si nebol istý, či ho had počuje. „Musí to ísť hrozne na nervy.“

Had energicky prikyvoval.

„Odkiaľ vlastne pochádzaš?“ opýtal sa Harry.

Had ďobol chvostom do malej tabuľky na skle. Harry sa tam pozrel.

Veľhad americký, Brazília.

„Páčilo sa ti tam?“

Veľhad ďobol znova do tabuľky a Harry čítal: Tento exemplár sa narodil v ZOO.

„Už chápem – takže ty si v Brazílii nikdy nebol.“

Had pokrútil hlavou a odrazu on i Harry od ľaku až tak nadskočili, lebo spoza Harryho sa ozval ohlušujúci rev. „DUDLEY! PÁN DURSLEY! POĎTE SA NA TOHO HADA POZRIEŤ! VLASTNÝM OČIAM NEUVERÍTE!“

Dudley sa knísavým krokom prihnal k nim.

„Uhni,“ okríkol Harryho a štuchol ho do rebra. Ten to nečakal, spadol a udrel sa o betónovú podlahu. To, čo nasledovalo, sa odohralo tak rýchlo, že nik nevidel, čo sa vlastne stalo – Dudley a Piers sa v jednej chvíli nakláňali ku sklu a vzápätí odskočili od hrôzy.

Harry sa pozviechal zo zeme a zhíkol: predné sklo nádrže, v ktorej býval veľhad americký, zmizlo. Obrovský had sa rýchlo rozmotával a spúšťal sa dolu na podlahu. Ľudia v teráriu pišťali a vrhali sa smerom k východom.

Harry by odprisahal, že keď sa had kĺzal popri ňom, syčiacim hlasom prehovoril: „Brazzzília, užžž nech sssom tam... vďaka, kamoššš.“

Strážca terária bol v absolútnom šoku.

„To sklo,“ opakoval neprestajne, „kam sa podelo to sklo?“

Riaditeľ zoologickej záhrady spravil osobne tete Petunii šálku silného čierneho čaju a stále dokola sa jej ospravedlňoval. Piers a Dudley čosi nesúvislé drmolili. Harry videl, že had nikomu nič neurobil, keď sa kĺzal popri Dudleym a Piersovi, len tak zo špásu predstieral, že ich chce chňapnúť do päty, keď však neskôr sedeli v aute strýka Vernona, Dudley nariekal, že ho ten had takmer uhryzol do nohy, a Piers odprisahal, že jeho sa vraj dokonca pokúšal uškrtiť. Ale najhoršie, teda aspoň pre Harryho, bolo, keď sa Piers po chvíli upokojil a vyhlásil: „A Harry sa s ním rozprával, však, Harry?“

Strýko Vernon počkal, kým Piers odíde, a Harryho si podal. Bol taký rozzúrený, že ledva vládal hovoriť. Zmohol sa iba na to, aby zo seba vysúkal: „... komora – hneď teraz – tam budeš – bez jedla“, vzápätí sa zrútil do kresla a teta Petunia mu bežala po veľký pohár koňaku.

Harry ležal v komore a túžil po tom, aby mal hodinky. Nevedel, koľko je hodín a nebol si istý, či už Dursleyovci spia. Chcel sa prešmyknúť do kuchyne po nejaké jedlo.

Žil u Dursleyovcov takmer desať rokov, desať hrozných rokov, pokiaľ ho pamäť neklame, tak odvtedy, čo bol ešte malé bábätko a rodičia mu zomreli pri autonehode. Niekedy, keď tak dlhé hodiny ležal v komore a úporne sa snažil na niečo sa rozpamätať, vybavili sa mu čudné veci: oslepujúci záblesk zeleného svetla a prenikavá bolesť na čele. To bola asi tá nehoda, pomyslel si, aj keď si nevedel vysvetliť, odkiaľ sa vzala tá zelená žiara. Na svojich rodičov sa vôbec nepamätal. Strýko Vernon a teta Petunia o nich nikdy nehovorili a on mal zakázané pýtať sa. V celom dome nebola jediná ich fotografia.

Keď bol Harry mladší, stále sníval o tom, že jedného dňa príde nejaký neznámy príbuzný a vezme ho odtiaľto. To sa však nestalo, Dursleyovci boli jeho jediná rodina. No niekedy mal pocit (možno si to však len namýšľal), akoby ho na ulici spoznávali celkom neznámi ľudia. Veľmi čudní neznámi ľudia. Raz, keď bol s tetou Petuniou a Dudleym na nákupoch, uklonil sa mu akýsi šťúply mužíček vo fialovom cylindri. Teta Petunia sa ho hneď namrzene spýtala, či toho pána pozná, a náhlivo ich ťahala z obchodu, ani nič nekúpila. Inokedy mu v autobuse natešene kývala nejaká veľmi čudne vyzerajúca stará pani celá v zelenom. A raz mu na ulici podal ruku neznámy plešatý pán v dlhočiznom purpurovom plášti, a potom bez slova odkráčal. Najčudnejšie na tom bolo, že vo chvíli, keď si ich chcel Harry lepšie obzrieť, akoby sa vyparili.

V škole nemal nijakých kamarátov. Každý vedel, že Dudleyho banda toho nemožného Harryho Pottera v rozgajdaných starých šatách so zlomenými okuliarmi z duše nenávidí, a Dudleyho bande sa nik neodvážil odporovať.

3 Listy od nikoho