Harry Potter a Fénixov rád

„Flitwick odstránil Fredov a Georgeov močiar,“ informovala ju Ginny. „Zabralo mu to asi tri sekundy. Nechal však pod oknom malú mláčku a tú ohradil…“

„Prečo?“ Hermiona sa tvárila prekvapene.

„Povedal iba, že to bolo šikovné kúzlo,“ pokrčila plecami Ginny.

„Myslím, že ju nechal ako pamätník Fredovi a Georgeovi,“ tvrdil Ron s plnými ústami čokolády. „Toto všetko mi poslali oni, vieš?“ hovoril Harrymu, ukazujúc na horu žabiek vedľa seba. „Musia na tom obchode so žartovnými pomôckami dobre zarábať, čo?“

Hermiona sa tvárila pomerne odsudzujúco a spýtala sa: „Tak čo, keď sa Dumbledore vrátil, už je po problémoch?“

„Áno, všetko je zase normálne,“ odvetil Neville.

„Filch je šťastný, čo?“ spýtal sa Ron a oprel si kartičku s Dumbledorom z čokoládovej žabky o džbán s vodou.

„Vôbec nie,“ odvetila Ginny. „V skutočnosti je veľmi, veľmi nešťastný…“ Stíšila hlas, až šepkala. „Stále hovorí, že Umbridgeová bola to najlepšie, čo Rokfort zažil…“

Všetci šiesti sa obzreli. Profesorka Umbridgeová ležala na posteli oproti nim a hľadela do stropu. Dumbledore sa sám vybral do lesa vyslobodiť ju od kentaurov. Nikto nevedel, ako to urobil, ako je možné, že vyšiel spomedzi stromov, podopierajúc profesorku Umbridgeovú, bez jediného škrabanca. Umbridgeová to nepovedala. Pokiaľ vedeli, odkedy sa vrátila do hradu, mlčala. Vlastne ani nikto nevedel, čo jej je. Zvyčajne upravené vlasy myšacej farby mala veľmi strapaté a zostali jej v nich kúsky vetvičiek a lístia, ale zdalo sa, že inak nie je zranená.

„Madam Pomfreyová povedala, že je iba v šoku,“ zašepkala Hermiona.

„Skôr namrzená,“ podotkla Ginny.

„Javí známky života, keď urobíš toto,“ povedal Ron a tľoskajúc jazykom napodobnil klopkanie kopýt. Umbridgeová sa prudko posadila a splašene sa obzerala.

„Stalo sa niečo, pani profesorka?“ zavolala madam Pomfreyová, ktorá strčila hlavu do dverí.

„Nie… nie…“ odvetila Umbridgeová a klesla naspäť na vankúše. „Nie, asi sa mi snívalo…“

Hermiona a Ginny tlmili smiech posteľnou bielizňou.

„Keď je reč o kentauroch,“ pripomenula Hermiona, len čo sa trochu ovládla, „kto teraz učí veštenie? Firenze zostane?“

„Musí,“ povedal Harry, „ostatní kentauri ho predsa nevezmú naspäť.“

„Vyzerá to tak, že budú s Trelawneyovou učiť obaja,“ dodala Ginny.

„Stavím sa, že Dumbledore by sa rád zbavil Trelawneyovej nadobro,“ usudzoval Ron a chrúmal už štrnástu žabku. „Veď celý ten predmet je zbytočný, ak chcete vedieť môj názor, Firenze je oveľa lepší…“

„Ako to môžeš tvrdiť po tom, čo sme zistili, že existujú aj naozajstné proroctvá?“ spytovala sa Hermiona.

Harrymu srdce znova bilo splašene. Neprezradil Ronovi, ani Hermione, ani nikomu inému, čo to proroctvo obsahovalo. Neville im povedal, že sa rozbilo, keď ho Harry ťahal hore schodmi v Sieni smrti, a Harry k tomu nič nedodal. Necítil sa pripravený zveriť sa im, že musí byť buď vrah, alebo obeť, inej cesty niet…

„Škoda, že sa rozbilo,“ ľutovala Hermiona potichu a krútila hlavou.

„Veru škoda,“ potvrdil Ron. „No ale Veď-Viete-Kto aspoň nezistil, čo v ňom bolo. Kam ideš?“ prekvapene a sklamane pozrel na Harryho, ktorý vstal.

„Ech… za Hagridom,“ odvetil Harry. „Viete, práve sa vrátil a ja som mu sľúbil, že prídem dolu za ním a poviem mu, ako sa vy dvaja máte.“

„No tak dobre,“ mrzuto súhlasil Ron a hľadel cez okno na kus modrej oblohy. „Keby sme tak mohli ísť aj my.“

„Pozdravuj ho od nás!“ zavolala Hermiona za Harrym. „A spýtaj sa ho, čo… ako sa má jeho malý priateľ!“

Harry jej kývol rukou, aby dal najavo, že počul a pochopil, a vyšiel z izby.

Hrad bol veľmi tichý aj na to, že bola nedeľa. Všetci boli vonku v slnkom zaliatom areáli školy, tešili sa, že majú po skúškach, i z toho, že posledných pár dní školského roka ich už neobmedzuje opakovanie a domáce úlohy. Harry pomaly kráčal po prázdnej chodbe, cestou nazeral cez okná von, videl, že vo vzduchu nad metlobalovým štadiónom vystrájajú nejakí študenti a zopár ľudí pláva v jazere v sprievode obrovskej sépie.

Bolo preňho ťažké rozhodnúť sa, či chce byť s ľuďmi, alebo nie. Vždy, keď sa ocitol v spoločnosti, chcel odísť, a keď bol sám, chcel spoločnosť. Pomyslel si, že možno naozaj pôjde navštíviť Hagrida, veď aj tak sa s ním vlastne od jeho návratu ešte poriadne nerozprával…

Práve schádzal mramorovým schodiskom do vstupnej haly, keď sa vpravo vo dverách do slizolinskej klubovne zjavili Malfoy, Crabbe a Goyle. Harry zastal, Malfoy s ostatnými tiež. Cez otvorené vchodové dvere sa z areálu do vstupnej haly niesli výkriky, smiech a špľachot.

Malfoy sa poobzeral – Harry vedel, že kontroluje, či nablízku nevidieť učiteľov – potom pozrel zase na Harryho a potichu precedil: „Si mŕtvy, Potter.“

Harry nadvihol obočie.

„Zvláštne, ale myslím, že to by som tu asi nechodil…“

Harry ešte nikdy nevidel Malfoya takého nahnevaného a pri pohľade na tú bledú špicatú tvár skrivenú od zúrivosti cítil akúsi ľahostajnú spokojnosť.

„Za to zaplatíš,“ takmer zašepkal Malfoy. „Donútim ťa zaplatiť za to, čo si urobil môjmu otcovi…“