Harry Potter a Fénixov rád

Vzápätí si spomenul. Sirius mu ho dal medzi dverami Grimmauldovom námestí. „Použi ho, ak ma budeš potrebovať, dobre?“

Harry klesol na posteľ a rozbalil ho. Vypadlo z neho malé hranaté zrkadlo. Vyzeralo staré a bolo špinavé. Harry si ho zdvihol pred tvár a videl, že naňho hľadí vlastný odraz.

Obrátil ho. Na rubovú stranu Sirius načmáral:

Toto je dvojité zrkadlo – ja mám druhú časť páru. Ak sa budeš chcieť so mnou porozprávať, iba pred ním vyslov moje meno. Zjavíš sa v mojom zrkadle a ja budem rozprávať v tvojom. Používali sme ho s Jamesom, keď sme po škole sedeli každý inde.

Harrymu srdce začalo prudko biť. Spomenul si, ako pred štyrmi rokmi videl svojich mŕtvych rodičov v zrkadle z Erisedu. Bude sa môcť znova rozprávať so Siriusom, hneď teraz, on to vedel…

Obzrel sa, či v izbe naozaj nikto nie je, ale spálňa bola prázdna. Potom pozrel do zrkadla, trasúcimi sa rukami si ho zdvihol pred tvár a nahlas a jasne povedal: „Sirius.“

Jeho dych zahmlil povrch zrkadla. Priložil si ho ešte bližšie, zaplavovalo ho vzrušenie, ale oči, ktoré naňho žmurkali cez tú hmlu, boli s určitosťou jeho vlastné.

Znovu zrkadlo dočista utrel a povedal tak, až sa každá slabika po izbe ozývala:

„Sirius Black!“

Nič sa nestalo. Zo zrkadla hľadela naňho jeho vlastná sklamaná tvár.

Sirius prešiel cez oblúk bez zrkadla, nemal ho so sebou, povedal tichý hlások v Harryho hlave. Preto to nefunguje…

Harry sa chvíľu nehýbal, potom šmaril zrkadlo naspäť do kufra, kde sa rozbilo. Celú nádhernú minútu bol presvedčený, že uvidí Siriusa, znova sa s ním bude rozprávať…

Sklamanie mu spaľovalo hrdlo. Vstal a začal na rozbité zrkadlo hádzať všetko jedno cez druhé…

No vtom dostal nápad… lepší nápad než zrkadlo… väčší, dôležitejší nápad… ako to, že mu to nikdy nezišlo na um? Prečo sa na to nikdy nespýtal?

Vybehol zo spálne, trielil dolu točitým schodiskom, narážal pritom do stien a ani si to nevšímal, letel cez klubovňu, cez portrétovú dieru a po chodbe, nepočúvajúc Tučnú pani, ktorá za ním volala: „Slávnosť sa každú chvíľu začne, len-len to stíhaš!“

No Harry nemal v úmysle ísť na hostinu…

Ako je možné, že tento dom je plný duchov, keď ich nepotrebuješ, ale teraz…

Bežal dolu schodmi a po chodbách a nestretol ani živého, ani mŕtveho. Jasné, všetci boli vo Veľkej sieni. Pri učebni čarovania zastal, dychčal a bezútešne myslel na to, že bude musieť počkať, až po slávnosti…

No len čo sa už vzdal nádeje, videl, ako sa na konci chodby vznáša čosi priesvitné.

„Hej… hej, Nick! NICK!“

Duch vystrčil hlavu zo steny a ukázal sa klobúk s výstrednou pérovou výzdobou na nebezpečne sa kyvotajúcej hlave sira Nicholasa de Mimsyho-Porpingtona.

„Dobrý večer,“ pozdravil duch, vytiahol z kamennej steny aj zvyšok svojho nehmotného tela a usmieval sa na Harryho. „Tak teda nemeškám iba ja? Hoci je to, samozrejme, iný pocit…“ vzdychol si.

„Nick, môžem sa ťa niečo spýtať?“

Na tvári Takmer bezhlavého Nicka sa zjavil veľmi zvláštny výraz, keď si strčil prst do tuhého okružia na krku a trochu si ho naprával, zrejme, aby tak získal čas. Prestal iba potom, keď sa zdalo, že mu jeho čiastočne odťatá hlava odpadne.

„Ech… teraz, Harry?“ Nick sa tváril rozpačito. „Nemôže to počkať až po hostine?“

„Nie… Nick, prosím… Vážne sa s tebou potrebujem porozprávať. Môžeme ísť sem?“

Harry otvoril dvere najbližšej učebne a Takmer bezhlavý Nick si vzdychol.

„Och, no dobre,“ súhlasil rezignovane. „Nemôžem predstierať, že som to nečakal.“

Harry mu otvoril dvere, ale on radšej prešiel cez stenu.

„Čo si čakal?“ spýtal sa Harry a zavrel dvere.

„Že prídeš za mnou,“ povedal Nick, preletel k oknu a hľadel von na tmavnúci areál. „Niekedy sa to stáva… keď niekto utrpel… stratu.“

„Máš pravdu,“ Harry sa nenechal odpútať. „Prišiel som… prišiel som za tebou…“

Nick nepovedal nič.

„To preto…“ Harry zistil, že je to trápnejšie, než si myslel, „to preto, že ty si mŕtvy. No napriek tomu si tu, nie?“

Nick si vzdychol a neprestával hľadieť von.

„Je to tak, či nie?“ naliehal Harry. „Zomrel si, ale rozprávam sa s tebou… môžeš si chodiť po Rokforte a robiť všetko ostatné, však?“

„Áno,“ potichu potvrdil Takmer bezhlavý Nick, „chodím a rozprávam… áno.“

„Takže si sa vrátil, nie?“ naliehavo hovoril Harry. „Ľudia sa môžu vrátiť, však? Ako duchovia. Nemusia úplne zmiznúť. No?“ dodal netrpezlivo, keď Nick stále nič nevravel.

Takmer bezhlavý Nick váhal, potom povedal: „Nie všetci sa môžu vrátiť ako duchovia.“

„Ako to myslíš?“ rýchlo sa spýtal Harry.

„Iba… iba čarodejníci.“

„Och,“ Harry sa skoro rozosmial, ako sa mu uľavilo. „No tak potom je to v poriadku, lebo osoba, na ktorú sa spytujem, je čarodejník. Takže môže sa vrátiť?“

Nick sa otočil od okna a smutne pozrel na Harryho.

„On sa nevráti.“

„Kto?“

„Sirius Black,“ povedal Nick.