Harry Potter a Polovičný princ

Harry cítil, ako sa zem pod ním otriasla, keď súrodenci a obrovský smrťožrút poslúchli a bežali k bráne. Harry v zlosti niečo nezrozumiteľne vykríkol. V tej chvíli mu bolo jedno, či je živý, alebo mŕtvy, znova vstal a naslepo sa tackal k Snapovi, ktorého nenávidel rovnako ako samotného Voldemorta…

„Sectum…“

Snape švihol prútikom a znova zaklínadlo odvrátil. Harry nebol ani pol metra od neho a konečne videl Snapovu tvár jasne. Už sa neuškieral, ani neposmieval, blčiace plamene osvetľovali tvár plnú zlosti. Harry pozbieral všetky sily a v duchu sa sústredil: „Levi…“

„Nie, Potter!“ zvreskol Snape. Ozvalo sa hlasné TRESK, Harry letel dozadu, tvrdo dopadol na zem a tentoraz mu prútik vyletel z ruky. Počul, ako Hagrid kričí a Tesák zavýja. Snape podišiel k nemu a zvrchu naňho hľadel, ako tam leží bez prútika a bezbranný ako Dumbledore. Snapova bledá tvár osvetlená horiacou chalupou bola stelesnením nenávisti tak ako vo chvíli, keď preklial Dumbledora.

„Ty sa opovažuješ použiť proti mne moje vlastné zaklínadlá, Potter? To ja som ich vymyslel, ja, Polovičný Princ! A ty budeš obracať moje vynálezy proti mne ako tvoj hnusný otec? To teda nie… nie!“

Harry skočil za prútikom. Snape po ňom vypálil zaklínadlo a prútik odletel do tmy a zmizol.

„Tak ma teda zabi,“ dychčal Harry, ktorý vôbec nepociťoval strach, iba zúrivosť a opovrhnutie. „Zabi ma, ako si zabil jeho, ty zbabelec…“

„NEOPOVAŽUJ SA…“ vrieskal Snape a jeho tvár odrazu nadobudla výzor šialenca, bola neľudská, akoby trpel rovnakou bolesťou ako štekajúci, zavýjajúci pes uviaznutý v horiacom dome za nimi, „NAZÝVAŤ MA ZBABELCOM!“

Švihol prútikom vo vzduchu a Harry cítil, že ho ako bič švihlo do tváre niečo do biela rozpálené a odhodilo ho to na zem. Pred očami uvidel iskry a vyrazilo mu dych, potom nad sebou počul mávanie krídel a hviezdy zatienilo čosi obrovské: Hrdozobec sa vrhol na Snapa, ten sa po zásahu pazúrov ostrých ako žiletky zatackal. Harry si sadol a hlava sa mu ešte stále točila po náraze na zem. Videl, že Snape beží zo všetkých síl, obrovský zver za ním mával krídlami a škriekal tak, ako ho Harry ešte nikdy škriekať nepočul.

Harry horko-ťažko vstal, omráčene sa obzeral po prútiku v nádeji, že bude pokračovať v prenasledovaní, no už keď hmatal v tráve, odhadzujúc konáriky, vedel, že bude neskoro, a naozaj, kým našiel prútik a otočil sa, videl, že hipogrif krúži nad bránou. Snapovi sa tesne za hranicami školy podarilo odmiestniť.

„Hagrid,“ mrmlal si Harry, ešte stále omráčený, a obzeral sa. „HAGRID?“

Tackal sa k horiacemu domu, vtom sa z plameňov vynorila obrovská postava a niesla na chrbte Tesáka. S vďačným výkrikom Harry klesol na kolená, celý sa triasol, bolelo ho celé telo a pri každom dychu ho bolestivo pichlo v hrudi.

„Si celý, Harry? Čo ti je? Povedz niečo, Harry…“

Hagridova obrovská tvár plávala nad Harrym a zatienila hviezdy, Harry cítil pach zhoreného dreva a psích chlpov, natiahol ruku a pocítil, ako sa vedľa neho chveje Tesákovo teplé živé telo.

„Ja som v poriadku,“ dychčal Harry. „A ty?“

„Jasne… so mnou tak ľahko neskoncujú.“

Hagrid chytil Harryho pod pazuchy a zdvihol ho s takou silou, že sa mu nohy na chvíľu odlepili od zeme. Videl, že Hagridovi steká po líci krv z hlbokej rany pod okom, ktoré rýchlo opúchalo.

„Mali by sme uhasiť chalupu,“ povedal Harry. „Zaklínadlo je Aguamenti…“

„Vedel som, že to bude jakosik tak,“ hundral Hagrid, zdvihol tlejúci ružový kvetinkový dáždnik a povedal: „Aguamenti!“

Z konca dáždnika vystrekol prúd vody. Harry zdvihol ruku s prútikom, akoby ju mal z olova, a zašepkal: „Aguamenti.“ Spolu s Hagridom liali vodu na chalupu, kým neuhasili aj posledné plamene.

„Neni to také strašné,“ s nádejou povedal Hagrid o chvíľu, keď hľadeli na dymiace ruiny. „To Dumbledore dá do poriadku…“

Pri tom mene Harry pocítil v žalúdku pálčivú bolesť. V tom tichu jeho zdesenie rástlo.

„Hagrid…“

„Akurátne som obväzoval nohy dvom stromostrážcom, keď som počul, jako idú,“ smutne vravel Hagrid, hľadiac na svoju zničenú chalupu. „Chúďatká, zhoreli asi do poslednej vetvičky…“

„Hagrid…“

„Ale čo sa stalo, Harry? Ja som akurát videl smrťožrútov, jako bežia z hradu, ale čo s nimi, došľaka, robil Snape? Kam išiel… naháňal ich?“

„On…“ Harry si odkašlal, hrdlo mu vyschlo od paniky a dymu. „Hagrid, on zabil…“

„Zabil?“ nahlas zopakoval Hagrid a hľadel na Harryho. „Snape zabil? Čo to hovoríš, Harry?“

„Dumbledora,“ dokončil Harry. „Snape zabil… Dumbledora.“

Hagrid naňho iba hľadel a ten kúsok tváre, ktorý mu Harry videl, bol prázdny, nechápavý.

„Čo je s Dumbledorom?“

„Je mŕtvy. Snape ho zabil…“

„To nehovor,“ drsne ho zavrátil Hagrid. „Snape a zabiť Dumbledora… nebuď hlúpy, Harry. Prečo to hovoríš?“

„Videl som to.“

„Nemohol si.“

„Videl som to, Hagrid.“

Hagrid krútil hlavou, na tvári mu bolo vidieť, že tomu neverí, ale Harry zbadal aj súcit a pochopil – Hagrid si myslí, že je zmätený po údere do hlavy, možno po toľkých zaklínadlách…

„Dumbledore mu musel kázať, aby išiel za nimi, za smrťožrútmi,“ s istotou tvrdil Hagrid, „aby si jako zachoval zdanie. Poď, odvediem ťa do školy. Poďme, Harry…“