Harry Potter a Ohnivá čaša

„Veru áno,“ odvetil pán Weasley a zastrčil si lístky do zadného vrecka džínsov. „Oddelenie čarodejníckej dopravy nedávno jednému páriku udelilo pokutu, lebo sa premiestňovali bez oprávnenia. Odmiestňovanie a primiestňovanie nie je vôbec jednoduché, a keď sa neuskutoční tak ako treba, môžu nastať obrovské komplikácie. Muž so ženou, ktorých mám na mysli, sa napríklad pri premiestňovaní rozštiepili.“

Okrem Harryho sa všetci pri stole strhli.

„Hm... rozštiepili?“ nechápal Harry.

„Odmiestnili sa len jednou polovicou,“ vysvetľoval pán Weasley a výdatne si zalieval svoju porciu kaše melasovým sirupom. „Prirodzene, že sa zasekli. Nemohli sa pohnúť ani tam, ani späť. Museli čakať, kým ich ľudia z Oddelenia nápravy náhodných kúzel nespoja. Poviem vám, že okolo toho bolo plno papierovačiek, pretože zopár muklov zazrelo tie časti tela, ktoré sa neodmiestnili...“

Harry si odrazu predstavil, ako na chodníku Privátnej cesty ležia len tak pohodené dve nohy a očná buľva.

„A prežili to?“ opýtal sa ustráchane.

„Ale áno,“ odvetil pán Weasley vecným tónom. „Dostali však poriadnu pokutu a som presvedčený, že už si na tom vždy dajú záležať. Premiestňovanie nemožno len tak odflákať. Poznám mnohých dospelých čarodejníkov, ktorí sa vôbec nepremiestňujú. Uprednostňujú metly – sú síce pomalšie, no bezpečnejšie.“

„Ale Bill, Charlie a Percy s tým problémy nemajú?“

„Charlie robil skúšky na dvakrát,“ uškrnul sa Fred. „Na prvý raz ich neurobil, primiestnil sa päť kilometrov južnejšie od určeného miesta a pristál na chrbte jednej úbohej starenky, čo práve nakupovala, pamätáte sa?“

„Áno, ale na druhý raz tú skúšku urobil,“ zdôraznila pani Weasleyová, ktorá vpochodovala do kuchyne, práve keď tam prepukol srdečný smiech.

„Percy si urobil premiestňovák len pred dvoma týždňami,“ povedal George. „Odvtedy sa každé ráno na raňajky primiestňuje, len aby si dokázal, že to naozaj vie.“

Na chodbe sa ozvali kroky a do kuchyne vošla Hermiona s Ginny, obe bledé a rozospaté.

„Prečo musíme vstávať tak skoro?“ opýtala sa Ginny, sadla si a stále si pretierala oči.

„Je to dosť ďaleko a musíme ísť pešo,“ povedal pán Weasley.

„Čože?“ nechápal Harry. „My, my ideme na Svetový pohár pešo?“

„Ale nie, to je veľmi ďaleko,“ usmial sa pán Weasley. „Pešo pôjdeme len časť cesty. Keď má veľké množstvo čarodejníkov zraz na jednom mieste a nechcú vzbudiť pozornosť muklov, je to dosť zložité. Preto musíme cestovať len v určitých hodinách, a keď ide o takú obrovskú udalosť, akou je Svetový pohár v metlobal...“

„George!“ okríkla syna pani Weasleyová, až sa všetci strhli.

„Čo je?“ opýtal sa George hláskom neviniatka, na ktorý mu však nik nenaletel.

„Čo to máš vo vrecku?“

„Nič.“

„Neklam!“

Pani Weasleyová namierila prútik na Georgeovo vrecko a zvolala: „Accio!“

V tej chvíli odtiaľ vystrelilo niekoľko drobných farebných predmetov; George sa zahnal po nich rukou, no minul ich a oni prileteli pani Weasleyovej rovno do natrčenej dlane.

„Povedali sme vám, že ich máte zničiť!“ hnevala sa pani Weasleyová a všetkým bolo jasné, že v ruke zviera jazykoplazé karamelky. „Kázali sme vám ich vyhodiť! Všetko von z vreciek, obaja!“

Bola to veľmi nepríjemná situácia; dvojičky zrejme chceli prepašovať z domu čo možno najviac cukríkov a pani Weasleyová musela použiť privolávacie zaklínadlo, aby ich všetky našla.

„Accio! Accio! Accio!“ vykrikovala a cukríky vyskakovali z tých najneuveriteľnejších úkrytov – okrem iného z podšívky Georgeovej bundy a spod záložky Fredových nohavíc.

„Pracovali sme na tom šesť mesiacov!“ kričal Fred na mamu, keď ich všetky hodila do koša.

„Naozaj úžasný spôsob, ako zabiť šesť mesiacov!“ zrúkla naňho. „Nečudo, že ste nezískali viac VČÚ!“

Keď sa lúčili, atmosféra nebola veľmi priateľská. Pani Weasleyová pobozkala pána Weasleyho na líce, ale stále sa mračila. Dvojičky však boli ešte zachmúrenejšie, prehodili si batohy cez plecia a vyšli von bez pozdravu.

„Tak si to užite,“ zaželala im pani Weasleyová, „a správajte sa slušne!“ zakričala smerom k vzďaľujúcim sa chrbtom dvojičiek. No Fred s Georgeom sa ani neobzreli, ani jej neodpovedali. „Billa, Charlieho a Percyho pošlem okolo obeda,“ povedala pani Weasleyová pánu Weasleymu, ktorý spolu s Harrym, Ronom, Hermionou a Ginny vykročil krížom cez tmavý dvor za Fredom a Georgeom.

Povetrie bolo chladné a stále svietil mesiac. Iba bledý zelenkastý odtieň oblohy nad horizontom po ich pravici naznačoval, že čoskoro bude svitať. Harry, ktorý stále myslel na to, ako sa práve v tejto chvíli tisíce čarodejníkov náhlia na Svetový pohár v metlobale, sa snažil držať krok s pánom Weasleym.

„Ale ako sa ta všetci dostanú tak, aby ich muklovia nezbadali?“ opýtal sa.