Harry Potter a Fénixov rád

„Ale ty si sa vrátil!“ nahnevane vykríkol Harry. „Ty si sa vrátil -si mŕtvy, a nezmizol si…“

„Čarodejníci môžu na zemi nechať svoju stopu, ich nejasná silueta sa môže pohybovať po miestach, kde ako živí chodili,“ nešťastne povedal Nick. „No len málo čarodejníkov si zvolí túto cestu.“

„Prečo?“ spýtal sa Harry. „Vlastne, to je jedno, Siriusovi bude jedno, že je to nezvyčajné, on sa vráti, ja viem, že sa vráti!“

A jeho viera bola taká silná, že sa naozaj otočil k dverám a na okamih si bol istý, že uvidí Siriusa, perlovobieleho a priesvitného, ale usmiateho, ako kráča k nemu.

„On sa nevráti,“ zopakoval Nick. „On bude musieť… ísť ďalej.“

„Ako to myslíš – ísť ďalej?“ rýchlo sa spýtal Harry. „Kam ísť? Počuj – čo sa vlastne stane, keď človek umrie? Kam ide? Prečo sa každý nevráti? Prečo tento dom nie je plný duchov? Prečo…?“

„Na to nemôžem odpovedať,“ povedal Nick.

„Ty si mŕtvy, či nie?“ rozčuľoval sa Harry. „Kto na to môže odpovedať lepšie než ty?“

„Ja som sa smrti bál,“ potichu priznal Nick. „Rozhodol som sa zostať. Niekedy rozmýšľam, či som nemal… takto to nie je ani tu, ani tam… vlastne ja nie som ani tu, ani tam…“ Potichu sa smutne zasmial. „Ja o tajomstvách smrti neviem nič, Harry, lebo som si namiesto nej vybral chabú napodobeninu života. Myslím, že učení čarodejníci na Oddelení záhad študujú túto záležitosť…“

„Nespomínaj mi to miesto!“ zlostne vybuchol Harry.

„Mrzí ma, že som ti viac nepomohol,“ láskavo povedal Nick. „No… a teraz mi prepáč… hostina, vieš…“

Odišiel z učebne a Harry tam zostal sám a upieral prázdny pohľad na stenu, cez ktorú zmizol Nick.

Keď Harry stratil nádej, že možno ešte raz krstného otca uvidí a bude sa s ním môcť rozprávať, mal pocit, akoby ho stratil znova. Pomaly a nešťastne sa vracal cez prázdny hrad a rozmýšľal, či ešte niekedy bude veselý.

Zabočil za roh do chodby Tučnej panej a zbadal, že niekto na oznamovaciu tabuľu na stene pripína lístok. Prizrel sa bližšie a videl, že je to Luna. Nablízku nebol nijaký vhodný úkryt, už musela počuť jeho kroky a v každom prípade Harry by v tejto chvíli sotva našiel v sebe toľko energie, aby sa niekomu vyhol.

„Ahoj,“ bezvýrazne ho pozdravila, a keď odstúpila od tabule, obzrela sa.

„Ako to, že nie si na hostine?“ spýtal sa jej Harry.

„Zmizli mi veci,“ pokojne odvetila Luna. „Vieš, ľudia mi ich berú a schovávajú. Ale pretože je posledný večer, naozaj by som ich potrebovala, tak vešiam oznamy.“

Ukázala na oznamovaciu tabuľu s pripnutým zoznamom všetkých chýbajúcich kníh a oblečenia s prosbou, aby jej ich vrátili.

Harrym prenikol zvláštny pocit, celkom iný než hnev alebo žiaľ, ktorý ho napĺňal od Siriusovej smrti. Až o chvíľu si uvedomil, že mu je Luny ľúto.

„Prečo ti decká schovávajú veci?“ spýtal sa jej zamračený.

„Och… no vieš…“ pokrčila plecami. „Myslia si, že som trochu čudná. Vlastne niektorí ma volajú Šaluna Lovegoodová.“

Harry pozrel na ňu, a ten nový pocit ľútosti v ňom dosť bolestne zosilnel.

„To nie je dôvod, aby ti brali veci,“ povedal rovno. „Mám ti pomôcť ich hľadať?“

„Och, nie,“ usmiala sa naňho. „Vrátia sa, vždy sa nakoniec vrátia. Iba som sa chcela dnes večer zbaliť. Mimochodom, prečo nie si na hostine ty?“

Harry pokrčil plecami: „Nemal som chuť.“

„Nie,“ prikývla Luna a hľadela naňho tými svojimi čudne zahmlenými a vypúlenými očami. „Asi nie. Ten muž, ktorého smrťožrúti zabili, bol tvoj krstný otec, však? Ginny mi to povedala.“

Harry krátko prikývol, ale zistil, že z nejakých dôvodov mu neprekáža, že Luna hovorí o Siriusovi. Práve si spomenul, že aj ona vidí testraly.

„Ty si…“ začal. „Teda… zomrel niekedy niekto, koho si poznala?“

„Áno,“ stroho odpovedala Luna, „moja mama. Bola to dosť výnimočná čarodejnica, ale rada robila pokusy a jedno z jej zaklínadiel jedného dňa dopadlo veľmi zle. Mala som deväť.“

„To mi je ľúto,“ zašepkal Harry.

„Áno, bolo to dosť strašné,“ nenúteným tónom pokračovala Luna. „Ešte stále mi je za ňou niekedy smutno. Ale mám ešte ocka. A veď to nie je tak, akoby som mamu už nikdy nemala vidieť, no nie?“

„Eh… a nie je?“ neisto sa spýtal Harry.

Neveriacky pokrútila hlavou.

„Ale no tak. Veď si ich počul za tým závojom, či nie?“

„Myslíš…“

„V tej miestnosti s oblúkom. Iba sa tam schovávali. Počul si ich.“

Pozreli na seba. Luna sa trochu usmiala. Harry nevedel, čo povedať, ani čo si má myslieť. Luna verila toľkým zvláštnym veciam… a predsa si bol istý, že aj on za závojom počul hlasy.

„Určite ti nemám pomôcť hľadať tie veci?“ spýtal sa.

„Och, nie. Nie, myslím, že pôjdem dolu, dám si múčnik a počkám, kým sa mi všetky vrátia… na konci sa vždy vrátia… no a želám ti pekné prázdniny, Harry.“

„Áno… áno, aj ja tebe.“

Hľadel za ňou, ako odchádza, a zistil, že tá strašná ťarcha, ktorá ho ťažila až kdesi v žalúdku, je trochu ľahšia.