Harry Potter a Ohnivá čaša

No nech je ako chce, Sirius Harrymu predsa len pomáhal, aj keď nemohol byť pri ňom. Len vďaka nemu smel Harry mať teraz všetky svoje školské veci v izbe. To mu Dursleyovci nikdy predtým nedovolili; robili vždy všetko pre to, aby sa Harry cítil pokiaľ možno čo najbiednejšie, a keďže sa navyše báli jeho čarovnej moci, tak mu doteraz každé leto zamykali školský kufor v komore pod schodmi. Lenže ich postoj sa zmenil, keď sa dozvedeli, že Harryho krstný otec je nebezpečný vrah – Harry im totiž z pochopiteľných dôvodov zabudol povedať, že Sirius je nevinný.

Odkedy Harry prišiel na Privátnu cestu, dostal od Siriusa dva listy. Ani jeden z nich však nepriniesla sova (ako býva u čarodejníkov bežné), ale akési veľké, pestro sfarbené tropické vtáky. Hedviga nebola príchodom týchto krikľavých votrelcov vôbec nadšená. Len s veľkou nevôľou im dovolila, aby sa pred spiatočným letom napili z jej nádobky s vodou. Harrymu sa však páčili, pripomínali mu palmy a biely piesok, a v kútiku duše dúfal, že nech už je Sirius kdekoľvek (Sirius mu to nikdy nenapísal pre prípad, že by listy zadržal niekto cudzí), má sa tam dobre. Harry si nevedel poriadne predstaviť, že by dementori dokázali dlhšie vydržať na horúcom slnku; zrejme aj preto sa Sirius rozhodol odísť na juh. Siriusove listy, teraz ukryté vo veľmi dômyselnej skrýši pod uvoľnenou podlahovou doskou pod Harryho posteľou, boli napísané veselým tónom a Sirius v oboch Harrymu prízvukoval, aby mu dal vedieť vždy, keď bude niečo potrebovať. A tá chvíľa nadišla práve teraz...

Do izby sa pomaly vkrádalo studené sivé svetlo, ktoré predchádza východu slnka, a Harryho lampa odrazu svietila akosi slabšie. A keď napokon vyšlo slnko a steny jeho izby sa zmenili na zlaté a zo spálne strýka Vernona a tety Petunie sa ozvali zvuky, Harry zhrnul z písacieho stola pokrkvané kúsky pergamenu a prečítal si práve dopísaný list.

Milý Sirius,

ďakujem Ti za Tvoj posledný list. Ten vták bol obrovský, takmer sa neprepchal cez okno.

Inak u mňa nič nové. Dudleymu sa chudnúť nedarí. Teta ho včera načapala, ako sa snaží prepašovať do izby lekvárové šišky. Povedali mu, že ak sa to stane ešte raz, strhnú mu z vreckového, tak sa naštval a vyšmaril z okna PlayStation. To je taká počítačová vecička, na ktorej sa dajú hrať rôzne hry. To pokašľal, lebo teraz, keď prišiel o Meganičenie časť 3, nemá sa ani ako odreagovať.

Ja sa mám fajn najmä preto, lebo Dursleyovci sa desia, že sa tu zjavíš a na môj príkaz ich premeníš na netopiere. Dnes ráno sa mi prihodila taká zvláštna vec. Znova ma bolela jazva. Naposledy ma bolela vtedy, keď sa na Rokforte objavil Voldemort. Teraz predsa nemôže byť nablízku, však? Nevieš, či jazvy po kliatbach zvyknú niekedy bolieť aj po rokoch?

Tento list pošlem po Hedvige, len čo sa vráti; vyrazila si totiž niekam na lov. Pozdrav odo mňa Hrdozobca.

Áno, pomyslel si Harry, to znie celkom dobre. Nie je tam ani zmienka o tom sne. Nechcel, aby sa zdalo, že ho to priveľmi znepokojuje. Poskladal pergamen a položil ho na kraj stola, že ho dá Hedvige, keď sa vráti. Potom vstal, ponaťahoval sa a opäť otvoril skriňu. Obliekol sa, do zrkadla sa však tentoraz ani nepozrel, a zišiel dolu na raňajky.

3 Pozvanie

Harry vošiel do kuchyne a všetci traja Dursleyovci už sedeli za stolom. Keď si sadal, nik mu nevenoval pozornosť. Obrovskú červenú tvár strýka Vernona zakrývali raňajšie noviny Daily Mail a teta Petunia práve krájala grapefruit na štvrtiny a pery zakrývajúce konské zuby mala pritom pevne stisnuté.

Dudley bol odutý a mračil sa a zdalo sa, že zaberá viac miesta ako inokedy. A to už naozaj bolo čo povedať, pretože okupoval vždy celú dlhšiu stranu obdĺžnikového stola. Keď teta Petunia položila na Dudleyho tanier štvrtinu nesladeného grapefruitu a roztraseným hláskom povedala: „Duduško, chrobáčik, tu máš,“ Dudley na ňu vrhol zlostný pohľad. Odkedy prišiel na prázdniny a predložil doma záverečné školské hodnotenie, jeho život sa zmenil na úplné peklo.