Harry Potter a Ohnivá čaša

Harry podišiel ku knihe, zodvihol ju a prizeral sa, ako jeden z čarodejníkov vynikajúcim spôsobom prehodil loptu cez obruč vo výške pätnásť metrov. Potom knihu zaklapol. V stave, v akom sa práve nachádzal, ho nedokázal rozptýliť ani metlobal – podľa Harryho najkrajší šport na svete. Položil Lietanie s kanónmi na nočný stolík, zamieril k oknu a roztiahol závesy, aby videl na ulicu.

Privátna cesta vyzerala presne tak, ako by mala vyzerať slušná predmestská ulica v sobotu zavčasu ráno. Všetky závesy boli pozaťahované. Harry hľadel do tmy a nezazrel ani živej duše, dokonca ani mačku.

Čo teraz?... Čo teraz?... Harry sa nervózne vrátil k posteli, sadol si na ňu a prstom si opäť prešiel po jazve. Bolesť ho až tak netrápila; Harry bol zvyknutý na bolesť a zranenia. Raz prišiel o všetky kosti v pravej ruke a prežil noc plnú bolesti, počas ktorej mu všetky opäť narástli. Do tej istej ruky sa mu krátko na to zaryl jedovatý, skoro polmetrový hadí zub. A minulý rok spadol z metly z vyše pätnásťmetrovej výšky. Nezvyčajné nehody a zranenia neboli teda preňho ničím novým; ak ste navštevovali Rokfortskú strednú školu čarodejnícku a boli ste povestný tým, že priťahujete problémy, museli ste s nimi počítať.

Nie, Harryho znepokojovalo to, že jazva ho naposledy bolela preto, lebo Voldemort bol nablízku... Voldemort tu však byť nemôže... Predstava, že sa zakráda po Privátnej ceste, bola absurdná, jednoducho nemysliteľná...

Harry sa započúval do ticha, čo ho obkolesovalo. Čakal, že začuje vŕzganie schodov alebo svišťanie plášťa? Odrazu sa strhol, lebo z vedľajšej izby, v ktorej spal jeho bratanec Dudley, sa ozvalo hlasité chrčivé zachrápanie.

Harry sa pokúsil spamätať sa, je to predsa hlúpe. Okrem strýka Vernona, tety Petunie a Dudleyho, ktorí hlboko spali nerušeným spánkom, nebolo v dome nikoho.

Inak Harry mal Dursleyovcov najradšej, keď spali; v bdelom stave mu totiž nikdy nejako zvlášť nevychádzali v ústrety. Strýko Vernon, teta Petunia a Dudley boli Harryho jediní žijúci príbuzní. Boli to muklovia, ktorí z hĺbky duše nenávideli kúzla v akejkoľvek podobe, čo teda znamenalo, že Harry bol v ich dome asi taký vítaný ako kopa hnoja. Harryho dlhú neprítomnosť za posledné tri roky štúdia na Rokforte vysvetľovali tým, že navštevuje Nápravné centrum sv. Brutusa pre nenapraviteľných mladistvých delikventov. Veľmi dobre vedeli, že Harry ako neplnoletý čarodejník nesmie mimo Rokfortu čarovať, no to im nebránilo v tom, aby ho neobviňovali zo všetkého, čo sa v dome pokazilo. Harry sa im nikdy nezdôveroval, ani im nehovoril o tom, čo prežíva v čarodejníckom svete. Už len predstava, že by ráno za nimi zašiel a povedal im, že ho bolí jazva a že sa bojí Voldemorta, bola na smiech.

A predsa práve Voldemort mohol za to, že musí bývať s Dursleyovcami. Keby nebolo Voldemorta, Harry by nemal na čele jazvu v tvare blesku. Keby nebolo Voldemorta, ešte by mal rodičov...

Harry mal rok v tú noc, keď Voldemort – najmocnejší čierny mág dvadsiateho storočia, ktorý jedenásť rokov získaval čoraz väčšiu moc – prišiel do ich domu a zabil mu otca i mamu. Potom namieril svoj prútik na Harryho, vyslovil kliatbu, ktorou na svojej ceste k moci odstránil už mnohých dospelých čarodejníkov a čarodejnice – no tentoraz akýmsi zázrakom neúčinkovala. Namiesto toho, aby malého chlapca zahubila, obrátila sa proti Voldemortovi. Harry vyviazol len s jazvou na čele v tvare blesku a Voldemort sa zmenil na slabučké, ledva živoriace stvorenie. Jeho moc zmizla, takmer prišiel o život a utiekol. Strach a hrôza, v ktorých tajné spoločenstvo čarodejníkov a čarodejníc žilo tak dlho, pominuli, Voldemortovi prívrženci sa rozpŕchli a Harry Potter sa stal slávnym.

Pre Harryho to bol obrovský šok, keď sa v deň svojich jedenástych narodenín dozvedel, že je čarodejník; a ešte väčšmi ho prekvapilo, že jeho meno poznajú v čarodejníckom svete všetci. Keď prišiel na Rokfort, kamkoľvek sa pohol, všetci sa za ním otáčali a šepkali si. No čoskoro si na to zvykol. Na konci leta pôjde do štvrtého ročníka Rokfortskej strednej školy čarodejníckej a už teraz počíta dni, ktoré mu zostávajú do návratu na Rokfortský hrad.

Školský rok sa však začínal až o dva týždne. Opäť sa bezradne rozhliadol po izbe a pohľad mu spočinul na pohľadniciach s blahoželaním k narodeninám, ktoré dostal od svojich dvoch najlepších kamarátov koncom júla. Čo by asi tak povedali, keby im napísal, že ho bolí jazva?

Vzápätí sa mu v hlave ozval Hermionin ustráchaný piskľavý hlas.

„Bolí ťa jazva? Harry, to je vážne... Napíš profesorovi Dumbledorovi! A ja sa pozriem do Bežných čarodejníckych chorôb a ochorení... Možno tam nájdem niečo o jazvách spôsobených kliatbou...“