Harry Potter a Kameň mudrcov

„List?“ neverila profesorka McGonagallová vlastným ušiam a zhrozená si znova sadla na múrik. „A vy si, Dumbledore, naozaj myslíte, že toto všetko sa dá vysvetliť jedným listom? Títo ľudia mu nikdy nebudú rozumieť! Bude slávny – stane sa legendou, nečudovala by som sa, keby dnešok vošiel do histórie ako Deň Harryho Pottera – o Harrym sa budú písať knihy – jeho meno bude poznať každé malé dieťa v našom svete!“

„Presne tak,“ prikývol Dumbledore a veľmi vážne sa zahľadel ponad polmesiacové sklá svojich okuliarov. „To by poplietlo hlavu každému chalanovi. Presláviť sa skôr než vedieť chodiť a rozprávať! Presláviť sa niečím, čo si dokonca nebude ani pamätať! Uvedomte si, že kým to pochopí, bude preňho naozaj lepšie, keď bude vyrastať niekde úplne mimo.“

Profesorka McGonagallová otvorila ústa, no potom si to rozmyslela, naprázdno preglgla a po chvíli riekla: „Hej – hej, máte pravdu, samozrejme. Ale ako sa sem ten chlapec dostane, Dumbledore?“ Odrazu sa zahľadela na jeho plášť, akoby si myslela, že ho ukrýva pod ním.

„Hagrid ho prinesie.“

„Myslíte si, že je – rozumné – zveriť Hagridovi takúto dôležitú vec?“

„Hagridovi by som zveril aj svoj život,“ vyhlásil Dumbledore.

„Netvrdím, že nemá srdce na správnom mieste,“ povedala profesorka McGonagallová s nevôľou, „musíte však pripustiť, že nie je príliš spoľahlivý. Je o ňom známe, že si občas trochu – čo to bolo?“

Ticho vôkol nich preťalo vzdialené dunenie. Postupne silnelo a oni hľadeli striedavo na dolný a horný koniec ulice, kedy sa objaví svetlo; dunenie prerástlo v burácanie a oni vzhliadli k oblohe – zhora zo vzduchu spadla obrovská motorka a pristála na ceste rovno pred nimi.

Tá motorka bola obrovská, no to ešte nebolo nič v porovnaní s chlapom, čo sedel na nej. Bol dvakrát taký vysoký ako normálny muž a minimálne päťkrát taký široký. Skrátka, bol priveľký na to, aby bol skutočný, a pôsobil naozaj divoko – väčšinu tváre mu zakrývali dlhé chumáče strapatých čiernych vlasov a brady, dlane mal ako vrchnáky z odpadkových košov a jeho nohy vyzerali v kožených bagančiach ako delfínie mláďatá. V obrovitánskych rukách držal uzlíček zabalený v deke.

„Hagrid,“ prihovoril sa mu Dumbledore a v jeho hlase bolo cítiť úľavu. „Konečne ste tu. Kde ste zohnali tú motorku?“

„Žičal som si ju, pán profesor Dumbledore,“ odvetil obor a opatrne zliezal z motorky. „Od mladého Siriusa Blacka. Tu je, pane.“

„Nemali ste nejaké problémy?“

„Nie, pane – dom bol skoro na prach, no dostal som ho von skôr, ako sa tam vyrojili muklovia. Keď sme fičali nad Bristolom, zaspal.“

Dumbledore a profesorka McGonagallová sa naklonili nad uzlíček v deke. Zazreli chlapčeka, ktorý tuho spal. Na čele pod čiernou šticou zbadali čudne zakrivenú jazvu v tvare blesku.

„To je to, kam ho...?“ zašepkala profesorka McGonagallová.

„Áno,“ odpovedal Dumbledore. „Tá jazva mu zostane naveky.“

„A nemohli by ste s tým niečo urobiť, Dumbledore?“

„Aj keby som mohol, neurobím. Jazvy sa môžu hodiť. I ja mám nad ľavým kolenom jednu, čo vyzerá presne ako mapa londýnskeho metra. No – dajte mi ho, Hagrid – nech to máme čo najskôr za sebou.“

Dumbledore vzal Harryho do náručia a zamieril k domu Dursleyovcov.

„Mohol – mohol by som sa s ním rozlúčiť, pane?“ opýtal sa Hagrid. Zohol svoju velikánsku zarastenú hlavu nad Harryho a uštedril mu pichľavo-šteklivý bozk. Potom zo seba z ničoho nič vydal pazvuk, podobný kvíleniu raneného psa.

„Pssst!“ zasyčala profesorka McGonagallová, „zobudíte muklov!“

„P-p-pardón,“ vzlykal Hagrid, vytiahol obrovskú, bodkovanú vreckovku a zaboril do nej tvár. „Ja to ne-nevydržím, Lily a James sú mŕtvi – a úbožiačik Harry musí bývať s muklami...“

„Áno, áno, je to veľmi smutné, no musíte sa vzchopiť Hagrid, lebo nás prezradíte,“ šepkala profesorka McGonagallová a nesmelo pritom hladkala Hagrida po ruke. Dumbledore medzitým prekročil nízky záhradný múrik a kráčal ku vchodovým dverám. Položil Harryho opatrne na schod, vybral z plášťa list, vsunul ho Harrymu pod deku a vrátil sa. Celú minútu tam tí traja stáli a hľadeli na drobný uzlík. Hagridovi sa triasli plecia, profesorka McGonagallová odušu žmurkala a iskierky v Dumbledorových očiach, ktoré v nich inokedy tak veselo žiarili, sa kamsi podeli.

„Tak,“ prehovoril napokon Dumbledore, „a je to. Už tu nemáme čo robiť. Môžeme sa pridať k ostatným a oslavovať.“

„Dobre,“ zahundral Hagrid tlmene, „idem Siriusovi Blackovi vrátiť motorku. Brú noc, pani profesorka McGonagallová – pán profesor Dumbledore.“

Hagrid si utrel prúdy sĺz do rukáva, vyšvihol sa na motorku a nakopol motor. S ohlušujúcim rachotom sa vzniesol do výšky a zmizol v tme.

„Dovidenia, profesorka McGonagallová,“ povedal Dumbledore pokyvujúc hlavou. Profesorka McGonagallová namiesto odpovede zatrúbila do vreckovky.