Harry Potter a Kameň mudrcov

Celkom zabudol na indivíduá v plášťoch, no odrazu kúsok pred pekárňou opäť minul skupinku veľmi podivných ľudí. Keď prechádzal popri nich, vrhol na nich zlostný pohľad. Nevedel prečo, ale zneisťovali ho. Keď sa popri nich vracal späť s veľkou šiškou v papierovom vrecúšku, začul útržok ich rozhovoru.

„Potterovci, veru tak, počul som to...“

„... áno, ich syn Harry...!“

Pán Dursley zdúpnel. Zmocnila sa ho hrôza. Obzrel sa smerom k tým ľuďom, akoby im chcel niečo povedať, no vzápätí si to rozmyslel.

Prebehol cez cestu, vrútil sa do svojej kancelárie, zreval na sekretárku, aby ho nerušila, schmatol telefón. Len čo vyťukal domáce telefónne číslo, rozmyslel si to. Položil slúchadlo, hladkal si fúzy a premýšľal... nie, správa sa hlúpo. Potter predsa nie je nijaké nezvyčajné meno. Potterovcov je určite neúrekom, aj takých, čo majú syna Harryho. A vlastne ani nevedel, či sa jeho synovec volá Harry. V živote toho chalana nevidel. Možno sa volá Harvey. Alebo Harold. Niet dôvodu, aby znepokojoval pani Dursleyovú; pri akejkoľvek zmienke o svojej sestre sa vždy veľmi rozčúli. Ani sa jej nečuduje – keby mal on takú sestru... ale predsa len, tí ľudia v plášťoch...

Poobede sa už na vŕtačky nevedel tak dobre sústrediť, a keď o piatej hodine vychádzal z budovy, bol taký ustarostený, že vrazil do pána stojaceho rovno pred vchodom.

„Prepáčte,“ zahundral, keď sa starý, chudý muž zapotácal a takmer spadol. Vzápätí si pán Dursley všimol, že ten muž má na sebe fialový plášť. Vôbec sa nehneval, že ho niekto takmer zvalil na zem. Naopak, na jeho tvári sa zjavil širokánsky úsmev a piskľavým hlasom, pri ktorom sa okoloidúci začudovane obzerali, povedal: „Nemusíte sa ospravedlňovať, môj milý, dnes ma nič nevyvedie z miery! Radujte sa, Veď-Viete-Kto sa konečne pominul! Dokonca i muklovia ako vy by sa mali tešiť v tento šťastný, prešťastný deň!“

Starý muž pána Dursleyho objal a odkráčal.

Pán Dursley tam stál ako prikovaný. Objal ho celkom neznámy človek. A tuším ho nazval muklom, nech už to znamená čokoľvek. Bol z toho vydesený. Náhlivo vykročil k autu a cestou domov si nahováral, že to všetko bol pravdepodobne len výplod jeho fantázie, čo by si však nikdy doteraz nepripustil, lebo fantáziu ako takú zásadne neuznával.

Keď zabočil na príjazdovú cestičku k domu číslo 4, prvé, čo uvidel – a to mu veru náladu nezlepšilo -, bola mačka, ktorú si všimol už ráno. Teraz sedela na záhradnom múriku. Bol si istý, že je to ona, mala presne také isté fliačiky okolo očí.

„Heš!“ zahnal sa po nej pán Dursley.

Mačka sa ani nepohla. Iba naňho prísne pozrela. Je to normálne? čudoval sa pán Dursley. Chvíľu sa spamätával a potom vošiel do domu. Bol stále pevne rozhodnutý, že svojej žene sa o tom zmieňovať nebude.

Pani Dursleyová prežila celkom pekný, bežný deň. Pri večeri rozprávala mužovi o problémoch, ktoré má pani od susedov s dcérou, i o tom, že sa Dudley naučil nové slovo („Nechcem!“). Pán Dursley sa usiloval správať normálne. Keď pani Dursleyová ukladala Dudleyho spať, odišiel do obývačky a zachytil poslednú správu večerných televíznych novín:

„Pozorovatelia vtákov z celej krajiny nám hlásia, že sovy sa dnes správali nanajvýš nezvyčajne. Hoci bežne lovia v noci a cez deň ich takmer nevidno, tieto vtáky bolo dnes už od východu slnka vidieť na nespočetne mnohých miestach, ako lietajú všetkými smermi. Vedci nedokážu vysvetliť, prečo sovy tak náhle zmenili svoj životný rytmus.“ Moderátor sa usmial. „Ozajstná záhada. A teraz prenechávam slovo Jimovi McGuffinovi a jeho správam o počasí. Máme dnes v noci rátať s ďalšími sovími prehánkami, Jim?“

„No,“ začal druhý moderátor, „o tom síce nič neviem, ale nielen sovy sa dnes správali čudne. Diváci zo vzdialených grófstiev, ako sú Kent, Yorkshire či Dundee, nám telefonovali, že namiesto dažďa, ktorý som včera predpovedal, vraj zažili spŕšky padajúcich hviezd! Ľudia zrejme začali klásť vatry o niečo skôr – 31. október bude až o týždeň, milí diváci, musíte ešte chvíľu počkať! No dnes večer vám sľubujem naozaj mokrú noc.“

Pán Dursley sedel v kresle ako primrznutý. Padajúce hviezdy po celej Británii? Sovy lietajúce vo dne? Záhadní ľudia v plášťoch po celom meste? A šepkali, šepkali si o Potterovcoch...

Pani Dursleyová vošla do obývačky s dvoma šálkami čaju. Nič sa nedá robiť. Bude jej to musieť povedať. Nervózne si odkašlal. „Hm – Petunia, zlatko – nepočula si v poslednom čase o svojej sestre?“

Stalo sa presne to, čo očakával, pani Dursleyová sa zhrozila a vrhla naňho pobúrený pohľad. Nečudo, veď zvyčajne sa tváril, že nijakú sestru nemá.

„Nie,“ odsekla. „Prečo?“

„Lebo v správach spomínali samé čudné veci,“ zamrmlal pán Dursley. „Sovy... padajúce hviezdy... a v meste bolo dnes veľa smiešne vyzerajúcich ľudí...“

„No a?!“ vybrechla pani Dursleyová.

„No, ja len že... možno... to nejako súvisí s... však vieš... s tými jej kumpánmi.“