Harry Potter a Kameň mudrcov

„Vitajte!“ zvolal. „Vitajte v novom školskom roku opäť na Rokforte! Skôr než sa začne samotný banket, dovoľte mi pár slov.“ A zvolal: „Pako! Tuky! Fuky! Štip!

Ďakujem vám!“

A sadol si. Každý sa radoval a tlieskal. Harrymu to bolo trochu smiešne.

„Nie je on – šibnutý?“ opýtal sa Percyho zmätene.

„Šibnutý?“ opakoval Percy afektovane. „Je to génius! Najlepší čarodejník na svete! Ale trochu šibnutý je, to áno. Zemiaky, Harry?“

Harry od prekvapenia otvoril ústa. Taniere a misy pred ním boli plné jedla. V živote nevidel na jednom stole toľko dobrôt: rostbíf, pečené kura, bravčové a teľacie rezne, párky, slaninku s biftekom, varené zemiaky, pečené zemiaky, zemiakové hranolčeky, pečené placky, hrášok, mrkvičky, omáčky, kečup a z nejakých nepochopiteľných príčin aj mentolové cukríky.

Dursleyovci síce nenechávali Harryho o hlade, no nikdy mu tiež nedovolili najesť sa dosýta. To, na čo mal Harry chuť, mu Dudley vždy uchmatol, aj keď mu potom bolo z toho zle. Harry si naložil zo všetkého trochu, vynechal len mentolové cukríky, a pustil sa do jedenia. Jedna báseň.

„To vyzerá dobre,“ povedal duch s golierom smutne, nespúšťajúc oči z Harryho, ktorý si práve krájal rezeň.

„Ty si nedáš?“

„Nejedol som už takmer štyristo rokov,“ vzdychol si duch. „Nemusím síce jesť, ale to vieš, človeku to chýba. Tuším som sa zabudol predstaviť. Sir Nicholas de Mimsy-Porpington k vašim službám. Stály obyvateľ Chrabromilskej veže.“

„Ja viem, kto si!“ vyhŕkol Ron. „Bratia mi o tebe hovorili – ty si Takmer bezhlavý Nick!“

„Bol by som rád, keby ste ma volali Sir Nicholas de Mimsy...“ povedal duch trochu odmerane, no pieskovovlasý Seamus Finnigan mu skočil do reči.

„Takmer bezhlavý? Ako môžeš byť takmer bezhlavý?“

Sir Nicholas sa tváril veľmi namrzene, akoby sa rozhovor neuberal tým smerom, akým by si želal.

„Takto,“ povedal podráždene. Chytil sa za ľavé ucho a potiahol. Celá hlava sa mu odklopila od krku a padla mu na plece, akoby ju mal na pánte. Zrejme sa v minulosti niekto pokúsil zoťať mu hlavu, a neurobil to dosť dôsledne. Potešený užasnutými pohľadmi hlavu opäť pustil a tá mu skočila späť na krk. Odkašlal si a povedal: „Takže – nové posily Chrabromilu! Dúfam, že nám tento rok pomôžete získať školský pohár. Ešte nikdy sa nestalo, aby Chrabromil tak dlho nevyhral. Slizolin získal pohár šiesty rok po sebe! S Krvavým barónom sa to už nedá vydržať – to je hlavný duch Slizolinu.“

Harry sa pozrel smerom k stolu Slizolinu a uvidel tam sedieť hrôzostrašného ducha s prázdnym pohľadom, vyziabnutou tvárou a plášťom posiatym striebornou krvou. Sedel hneď vedľa Malfoya, ktorý, na Harryho veľkú radosť, nebol príliš nadšený zasadacím poriadkom.

„Prečo je celý od krvi?“ opýtal sa Seamus zvedavo.

„Neviem, nepýtal som sa ho,“ odvetil Takmer bezhlavý Nick diplomaticky.

Keď všetci zjedli, koľko vládali, zvyšné jedlo jednoducho zmizlo a taniere ostali žiarivo čisté ako predtým. Vzápätí sa objavili dezerty. Obrovské kusy zmrzliny všetkých možných príchutí, jablkové koláče, ovocné košíčky, čokoládové veterníčky, lekvárové šišky, oblátky, jahody, ovocné želé, ryžový puding...

Harry si práve nakladal ovocný košíček, keď sa rozhovor zvrtol na rodinu.

„Ja som pol na pol,“ povedal Seamus. „Otec je mukel. Mama sa mu priznala až po svadbe, že je čarodejnica. Bol to preňho dosť veľký šok.“

Ostatní sa dali do smiechu.

„A čo ty, Neville?“ opýtal sa Ron.

„No, ja žijem s babičkou a tá je čarodejnica,“ povedal Neville, „celá rodina bola presvedčená, že som skrz-naskrz mukel. Prastrýko Algie sa niekoľkokrát pokúšal vytĺcť zo mňa nejaké čaro – raz ma sotil z blackpoolského móla a skoro som sa utopil – do svojich ôsmich rokov som sa vôbec neprejavil. Jedného dňa k nám prastrýko Elgie prišiel na večeru, držal ma z okna na poschodí za členok dolu hlavou a práve v tej chvíli mu prateta Enid ponúkla snehový koláčik, on sa pozabudol a pustil ma. A ja som poskakoval ako lopta po celej záhrade až von na cestu. Všetci boli unesení, babička sa od šťastia rozplakala. Mali ste vidieť, ako sa tvárili, keď som sa vrátil – mysleli si, že ma už nikdy neuvidia. Prastrýko Algie mal takú radosť, že mi kúpil ropuchu.“

Po Harryho druhom boku sa Percy Weasley a Hermiona rozprávali o škole („Dúfam, že sa začneme hneď učiť, toľko toho ešte neviem, zaujíma ma predovšetkým transfigurácia, veď vieš, premena niečoho na niečo iné, prirodzene, chápem, že je to veľmi ťažké...“. „Budete robiť najskôr ľahšie kúzla, premieňať zápalky na ihly a tak...“).

Harry, ktorému bolo teplo a začínal byť ospalý, sa pozrel smerom k Profesorskému stolu. Hagrid pil plnými dúškami zo svojej čaše. Profesorka McGonagallová sa zhovárala s profesorom Dumbledorom. Profesor Quirrell v absurdnom turbane debatoval s učiteľom s mastnými čiernymi vlasmi, orlím nosom a sinavou pleťou.

A potom sa to z ničoho nič stalo. Učiteľ s orlím nosom si prestal všímať Quirrellov turban a zahľadel sa Harrymu priamo do očí – Harry zacítil, ako mu jazvou na čele prebleskla ostrá, palivá bolesť.

„Au!“ skríkol a chytil sa dlaňou za hlavu.

„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa Percy.

„N-nič.“