Harry Potter a Fénixov rád

„To nie je moja zásluha,“ ozval sa Fred a tváril sa strašne, „ ja by som toho pankharta zmlátil ako žito, keby ste ma vy nedržali,“ frflal nešťastne a hľadel do tmavého okna. Snežilo. Ohnivá strela teraz lietala po klubovni, študenti ju sledovali ako zhypnotizovaní a Krivolab vyskakoval z kresla a pokúšal sa ju chytiť.

„Ja idem spať,“ vyhlásila Angelina a pomaly vstala. „Možno sa ukáže, že to všetko bol iba zlý sen… možno sa ráno zobudím a zistím, že sme ešte nehrali…“

Onedlho ju Alicia i Katie nasledovali. Trochu neskôr sa pobrali do postele aj Fred s Georgeom a mračili sa na každého okolo, a zakrátko odišla aj Ginny. Pri ohni zostali iba Harry a Hermiona.

„Videl si Rona?“ spýtala sa potichu.

Harry pokrútil hlavou. „Čo myslíš, kde je?“

Práve v tej chvíli sa za nimi ozvalo zavŕzgame, obraz Tučnej panej sa prehupol dopredu a cez dieru vliezol Ron. Bol celkom bledý a vlasy mal zasnežené. Keď uvidel Harryho a Hermionu, zmeravel.

„Kde si bol?“ znepokojene sa spýtala Hermiona a vyskočila.

„Prechádzal som sa,“ zašomral. Ešte stále mal na sebe metlobalový dres.

„Musíš byť celý premrznutý,“ povedala Hermiona. „Poď sem a sadni si!“

Ron šiel k ohňu a klesol do kresla čo najďalej od Harryho, ani sa naňho nepozrel. Ohnivá strela im lietala nad hlavami.

„Ospravedlňujem sa,“ zamumlal, hľadiac si na topánky.

„Za čo?“ spýtal sa Harry.

„Za to, lebo som si myslel, že viem hrať metlobal,“ povedal. „Hneď ráno sa vzdám.“

„Ak to vzdáš,“ podráždene začal Harry, „v tíme zostanú iba traja hráči.“ A keď sa Ron zatváril nechápavo, dodal: „Ja som dostal celoživotný zákaz. A Fred s Georgeom tiež.“

„Čo?!“ skríkol Ron.

Hermiona mu to celé porozprávala, lebo Harry to nedokázal.

Keď dokončila, Ron sa tváril ešte zmučenejšie.

„Je to moja chyba…“

„Ty si ma nenútil mlátiť Malfoya,“ hneval sa Harry.

„… keby som nebol taký nemožný hráč…“

„… to s tým nemá nič spoločné…“

„… to tá pesnička ma odrovnala…“

„… každého by to odrovnalo.“

Uprostred hádky Hermiona vstala, šla k oknu a hľadela ako za ním víria snehové vločky.

„Prestaň s tým, dobre?!“ vybuchol Harry. „Je to zlé aj tak, nemusíš sa obviňovať ešte aj ty.“

Ron už nepovedal nič, iba si nešťastne hľadel na mokrý okraj habitu. Po chvíli dutým hlasom prehovoril: „Nikdy v živote som sa necítil horšie než teraz.“

„Vitaj medzi nami,“ trpko odpovedal Harry.

„Myslím,“ ozvala sa Hermiona a trochu sa jej triasol hlas, „že viem o jednej veci, ktorá by vás oboch možno potešila.“

„Áno?“ pochybovačne sa spýtal Harry.

„Áno,“ potvrdila Hermiona, odvrátila sa od čierneho okna oblepeného snehovými vločkami a po tvári sa jej roztiahol široký úsmev. „Hagrid sa vrátil.“

20 Rozpráva Hagrid

Harry letel do chlapčenských spálni po neviditeľný plášť a Záškodnícku mapu. Tak sa obracal, že čakali s Ronom najmenej päť minút, kým sa z dievčenských spálni vrátila Hermiona so šálom, rukavicami a v jednom z vlastnoručne upletených hrčkovitých klobúkov pre domácich škriatkov.

„Veď je vonku zima!“ obhajovala sa, keď Ron netrpezlivo zacmukal.

Vykradli sa cez portrétovú dieru a rýchlo sa prikryli neviditeľným plášťom – Ron tak vyrástol, že sa musel krčiť, aby mu nevytŕčali nohy – a potom, pomaly a opatrne, schádzali po schodiskách, zastavili sa iba občas, aby na Záškodníckej mape skontrolovali, kde je Filch a pani Norrisová. Mali šťastie, nikde nebolo nikoho okrem Takmer bezhlavého Nicka, ktorý sa zamyslene vznášal po chodbách a pospevoval si čosi, čo hrozne pripomínalo Weasley je náš kráľ. Opatrne prešli cez vstupnú halu a vyšli do tichého zasneženého areálu. Harrymu poskočilo srdce, keď pred sebou uvidel dva štvorce zlatého svetla a dym, ktorý stúpal z Hagridovho komína. Rýchlo vykročil a ostatní dvaja sa, sácajúc a narážajúc do seba, potkýnali za ním. Pod nohami im vržďala čoraz hrubšia vrstva snehu a napokon natešení konečne prišli k dreveným dverám. Harry zdvihol päsť a tri razy zabúchal, vnútri sa silno rozštekal pes.

„Hagrid, to sme my!“ zavolal Harry cez kľúčovú dierku.

„Mohol som vedieť!“ ozval sa drsný hlas. Pod plášťom sa na seba usmievali – podľa Hagridovho hlasu vedeli, že ho to potešilo. „Človek je tri sekundy doma a – Tesák… uhni, ty hlúpy pes…“

Bolo počuť, ako odtiahol závoru, dvere zavŕzgali, otvorili sa a v štrbine sa zjavila Hagridova hlava.

Hermiona vykríkla.

„Pri Merlinovej brade, buď ticho!“ rýchlo ju tíšil Hagrid a splašene sa obzeral ponad ich hlavy. „Zaliezli ste pod plášť čo? Tak poďte dnu, poďte!“

„Prepáč!“ jachtala Hermiona, keď sa všetci traja popri Hagridovi pretisli dnu a stiahli si plášť, aby ich bolo vidieť „Ja len… och, Hagrid!“

„To je ništ, ništ!“ zahováral Hagrid, zatváral za nimi dvere a rýchlo sa ponáhľal zastrieť okná, ale Hermiona nespúšťala z neho zdesený pohľad.