Harry Potter a Polovičný princ

Premiér lovil v pamäti podrobnosti z ich strašného rozhovoru spred troch rokov, keď ho Fudge informoval o najobávanejšom čarodejníkovi, páchateľovi tisícky hrozných zločinov, ktorý pred pätnástimi rokmi záhadne zmizol.

„Áno, živý,“ potvrdil Fudge. „Teda vlastne neviem – je osoba živá, ak ju nemožno zabiť? Celkom tomu nerozumiem a Dumbledore to poriadne nevysvetlí – ale, skrátka, má telo, chodí, rozpráva a zabíja a tak… myslím, pre účely nášho rozhovoru je živý.“

Premiér nevedel, čo na to povedať, ale zo zvyku chcel pôsobiť ako informovaný o všetkom, čo sa kde vynorilo, preto sa chytal každého detailu, ktorý si pamätal z predchádzajúcich rozhovorov.

„Je Seriózny Black s… no… s Tým-Koho-Netreba-Menovať?“

„Black? Black?“ roztržito opakoval Fudge a rýchlo krútil klobúkom v prstoch. „Myslíte Siriusa Blacka? Pri Merlinovej brade, nie. Black je mŕtvy. Vysvitlo, že pri Blackovi sme… ehm… sa mýlili. Bol nevinný. A nebol ani spojencom Toho-Koho-Netreba-Menovať. Totiž,“ dodal obranne a krútil klobúkom ešte rýchlejšie, „všetky dôkazy ukazovali… mali sme viac ako päťdesiat očitých svedkov – no skrátka, ako hovorím, je mŕtvy. V skutočnosti ho zavraždili. V priestoroch Ministerstva mágie. Bude vyšetrovanie…“

Na vlastné prekvapenie premiéroví prišlo v tomto bode na chvíľku Fudgea ľúto. Ľútosť však takmer vzápätí zatienila samoľúbosť pri pomyslení, že hoci on sa nevie vynárať z kozubov, za jeho pôsobenia sa nikdy nestala vražda v nijakom z ministerstiev. Aspoň zatiaľ nie…

Kým si premiér potajomky zaklopal na drevo, Fudge pokračoval. „Lenže Black je už stará záležitosť. Vec sa má tak, že sme momentálne vo vojne, pán premiér, a treba podniknúť kroky.“

„Vo vojne?“ zopakoval premiér nervózne. „To ste sa trochu zveličene vyjadrili.“

„K Tomu-Koho-Netreba-Menovať sa teraz pridali tí stúpenci, ktorí v januári utiekli z Azkabanu,“ vysvetľoval Fudge, hovoril čoraz rýchlejšie a krútil klobúkom tak rýchlo, až bolo vidieť iba zelenú škvrnu. „Odkedy sa prestali skrývať, pôsobia skazu. Brockdalský most – to je jeho dielo, pán premiér, pohrozil masovým vraždením muklov, ak mu neustúpim, a…“

„Panebože, takže to je vaša vina, že zahynuli všetci tí ľudia, a ja musím odpovedať na otázky o zhrdzavených lanách a rozpínacích spojoch a o ktoviečom ešte!“ zúrivo zvolal premiér.

„Moja vina!“ Fudge očervenel. „Chcete mi povedať, že vy by ste pred takým vydieraním kapitulovali?“

„Možno nie,“ premiér vstal a prechádzal sa po miestnosti, „no vynaložil by som všetko úsilie, aby som tých vydieračov chytil prv, než by spáchali také zverstvo!“

„Naozaj si myslíte, že ja som už všetko úsilie nevynaložil?“ rozhorčene sa spytoval Fudge. „Každý auror na ministerstve sa pokúšal – a pokúša sa – nájsť ho a pozatýkať jeho prívržencov, lenže náhodou hovoríme o jednom z najmocnejších čarodejníkov všetkých čias, o čarodejníkovi, ktorý uniká dolapeniu skoro tri desaťročia!“

„Takže mi, predpokladám, teraz ešte poviete, že spôsobil aj ten hurikán na západe?“ spýtal sa premiér, v ktorom s každým krokom stúpala zlosť. Dovádzalo ho do zúrivosti, že odhalil príčinu všetkých tých strašných katastrof, a nemôže ju oznámiť verejnosti, čo je skoro horšie, než keby za to napokon predsa len mohla vláda.

„To nebol nijaký hurikán,“ nešťastne šepol Fudge.

„Prosím?“ vyštekol premiér a teraz už doslova dupal. „Stromy vyvrátené z koreňov, strhnuté strechy, ohnuté kandelábre, strašné zranenia…“

„To boli smrťožrúti,“ vysvetľoval Fudge. „Stúpenci Toho-Koho-Netreba-Menovať. A… a máme podozrenie, že v tom majú prsty aj obri.“

Premiér prestal pochodovať, ako keby narazil do neviditeľnej steny.

„Kto?“

Fudge zvraštil tvár. „Naposledy použil obrov, keď mu išlo o veľkolepý efekt. Úrad pre dezinformácie pracuje na tom v jednom kuse, náš tím vymazávačov pamäti sa usiluje upraviť spomienky všetkých muklov, ktorí videli, čo sa v skutočnosti stalo. Po celom Somersete behá väčšina pracovníkov Oddelenia pre riadenie a kontrolu čarovných tvorov, no obra nemôžeme nájsť – hotová katastrofa!“

„Ani mi nehovorte!“ zúril premiér.

„Nepopieram, že morálka na ministerstve je dosť nízka,“ priznal Fudge. „Všetko toto a nakoniec sme ešte prišli o Ameliu Bonesovú.“

„O koho?“

„Ameliu Bonesovú. Šéfku Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva. Myslíme si, že Ten-Koho-Netreba-Menovať ju možno zavraždil osobne, pretože to bola veľmi talentovaná čarodejnica – a všetky dôkazy nasvedčujú, že sa bránila statočne.“

Fudge si odkašlal a zrejme len s veľkou námahou prestal krútiť klobúkom.

„Ee – o tej vražde sa písalo v novinách,“ povedal premiér a na chvíľku ho to odpútalo od hnevu. „V našich novinách. Amelia Bonesová… písalo sa tam, že to bola iba osamelo žijúca žena v strednom veku. Bola to odporná vražda, však? Mala dosť veľkú publicitu. Viete, polícia je zmätená.“

Fudge si vzdychol. „To je samozrejmé. Zavraždená v miestnosti zamknutej zvnútra. No my presne vieme, kto to urobil, lenže to nám ani o chlp nepomôže k tomu, aby sme ho chytili. A potom Emmelina Vanceová. O tej ste možno nepočuli…“