Harry Potter a Polovičný princ

„Áno, pred Snapovou pracovňou,“ zašepkala Hermiona a v očiach sa jej ligotali slzy, „s Lunou. Celú večnosť sme tam trčali a nedialo sa nič… nevedeli sme, čo sa robí hore, lebo Záškodnícku mapu si vzal Ron… Už bola skoro polnoc, keď do žalárov pribehol profesor Flitwick. Kričal, že v hrade sú smrťožrúti, myslím, že ani nezbadal, že my dve s Lunou sme tam. Vtrhol do Snapovej pracovne a počuli sme, ako mu hovorí, že má ísť s ním a pomôcť, a potom sme počuli silné buchnutie a Snape vybehol z miestnosti, uvidel nás a… a…“

„Čo?“ naliehal Harry.

„Bola som taká hlúpa, Harry!“ piskľavo šepotala Hermiona. „Povedal, že profesor Flitwick odpadol a že sa máme oňho postarať, zatiaľ čo on… zatiaľ čo on išiel na pomoc smrťožrútom…“

Od hanby si zakryla tvár a ďalej rozprávala pomedzi prsty, takže jej hlas znel trochu tlmene.

„Vošli sme do pracovne pozrieť, či môžeme nejako pomôcť profesorovi Flitwickovi, a našli sme ho na zemi v bezvedomí… teraz je jasné, že Snape ho omráčil, ale my sme si to vtedy neuvedomili, Harry, a Snapa sme pustili!“

„To nie je vaša chyba,“ rozhodne povedal Lupin. „Hermiona, keby si nebola Snapa poslúchla a neustúpila mu z cesty, bol by zrejme zabil teba aj Lunu.“

„Tak teda potom prišiel hore,“ pokračoval Harry a v duchu si predstavoval, ako Snape beží hore mramorovým schodiskom, čierny habit povieva za ním ako vždy, vyťahuje spod plášťa prútik, „a našiel miesto, kde ste všetci bojovali…“

„Mali sme problémy, prehrávali sme,“ potichu povedala Tonksová. „Gibbon bol zlikvidovaný, ale zdalo sa, že ostatní smrťožrúti sú pripravení bojovať na smrť. Nevilla zranili, Billa zmasakroval Greyback… všade bola tma, lietali zaklínadlá… Malfoy zmizol, musel ujsť hore schodmi na vežu… a potom za ním bežali ďalší, ale jeden z nich zablokoval schody nejakým zaklínadlom… Neville do toho vletel a vyhodilo ho do vzduchu…“

„Nikto z nás to nemohol preraziť,“ vravel Ron, „a ten veľký smrťožrút stále do nás pálil kliatby, odrážali sa od stien a tesne nás míňali…“

„A vtedy prišiel Snape,“ pokračovala Tonksová, „a potom ho zrazu nebolo…“

„Videla som ho bežať k nám, ale vtom ma tesne minula kliatba toho obrovského smrťožrúta, zohla som sa a už som stratila prehľad,“ doplnila Ginny.

„Prebehol rovno cez tú začarovanú prekážku, akoby tam ani nebola,“ spomínal si Lupin. „Pokúsil som sa ho nasledovať, ale odhodilo ma to naspäť tak ako Nevilla…“

„Musel poznať zaklínadlo, ktoré my nepoznáme,“ zašepkala McGonagallová, „napokon… veď učil obranu proti čiernej mágii… Ja som si len myslela, že sa ponáhľa za smrťožrútmi, ktorí utiekli hore do veže…“

„Ponáhľal sa,“ zúrivo prikývol Harry, „no aby im pomohol, nie aby ich zastavil… a stavím sa, že by ste museli byť označení Temným znamením, aby ste sa dostali cez tú prekážku. Takže čo sa stalo, keď sa vrátil dolu?“

„No, ten veľký smrťožrút práve vypálil zaklínadlo, po ktorom spadla polovica stropu a ktoré narušilo kliatbu blokujúcu schody,“ vravel Lupin. „Všetci sme bežali dopredu – skrátka, tí, čo stáli – a vtedy sa z prachu vynoril Snape a ten chlapec a, pravdaže, nikto z nás na nich nezaútočil…“

„Nechali sme ich prejsť,“ dutým hlasom povedala Tonksová, „mysleli sme, že ich prenasledujú smrťožrúti, a vzápätí sa vrátili ostatní smrťožrúti a Greyback a znova sme bojovali – zdalo sa mi, že som počula, ako Snape niečo vykríkol, ale neviem čo…“

„Vykríkol: Už je po všetkom, ideme,“ povedal Harry. „Urobil, čo mal urobiť.“

Všetci zmĺkli. Félixov žalospev sa ešte stále ozýval v tme. Melódia sa rozliehala v povetrí a Harrymu sa do mysle zakrádali neželané, nevítané myšlienky… odniesli už Dumbledorovo telo od veže? Čo s ním bude? Kde bude odpočívať? Pevne zvieral päste vo vreckách. Hánkami pravej ruky narazil na malý studený falošný horcrux.

Dvere nemocničného krídla sa prudko otvorili, až všetci nadskočili – prichádzali pán a pani Weasleyovci a za nimi Fleur a na jej krásnej tvári sa zračilo zdesenie.

„Molly… Artur…“ oslovila ich profesorka McGonagallová, vyskočila a ponáhľala sa ich privítať. „Je mi to tak ľúto…“

„Bill,“ šepkala pani Weasleyová a prebehla popri profesorke McGonagallovej, keď zbadala Billovu zničenú tvár. „Och, Bill!“

Lupin a Tonksová rýchlo vstali a odstúpili, aby mohli Weasleyovci podísť bližšie k posteli. Pani Weasleyová sa sklonila nad syna a pritisla pery na jeho krvavé čelo.

„Povedali ste, že ho napadol Greyback?“ roztržito sa spýtal pán Weasley profesorky McGonagallovej. „Ale nebol transformovaný? Tak čo to znamená? Čo sa stane Billovi?“

„To ešte nevieme,“ odvetila profesorka, bezmocne hľadiac na Lupina.

„Nejaká kontaminácia tam asi bude, Artur!“ povedal Lupin. „Je to zvláštny prípad, zrejme ojedinelý… nevieme, ako sa bude správať, keď sa preberie…“

Pani Weasleyová zobrala madam Pomfreyovej z rúk zapáchajúcu masť a sama začala ošetrovať Billove rany.

„A Dumbledore…“ povedal pán Weasley. „Minerva, je to pravda… je naozaj…?“

Profesorka McGonagallová prikývla a Harry cítil, že sa Ginny posunula k nemu, a pozrel na ňu. Trochu prižmúrené oči upierala na Fleur, ktorá hľadela na Billa s meravým výrazom na tvári.