Harry Potter a Ohnivá čaša

„Podľa mňa ich zabil, nech si policajti vravia, čo chcú,“ vyhlásila Dot v krčme „U obesenca“. „Keby mal v sebe aspoň štipku slušnosti, tak by odišiel, vie predsa rovnako dobre ako my, že ich zabil.“

Frank však neodišiel. Aj naďalej sa staral o záhradu pre nasledujúcich obyvateľov Riddlovie domu, a potom ďalších a ďalších, pretože ani jedna rodina tam dlho nezostala. Noví majitelia tvrdili, že ten dom je akýsi strašidelný, za čo zrejme do istej miery mohla i prítomnosť samotného Franka, a tak sídlo zostalo neobývané a postupne chátralo.

Bohatý pán, terajší majiteľ riddlovského domu, tam ani nebýval, ani ho nijako nevyužíval; ľudia vraveli, že si ho zrejme drží kvôli „daniam“, aj keď dosť dobre nechápali, prečo vlastne. Bohatý majiteľ však Franka platil, aby sa mu i naďalej staral o záhradu. Frankovi ťahalo na sedemdesiaty siedmy rok, bol už takmer hluchý, chorú nohu mal celkom meravú, no keď bolo vonku pekne, ľudia ho vídali v záhradke piplať sa v kvetinových záhonoch, no nech robil, čo robil, burina mu pomaly začínala prerastať cez hlavu.

No Frank nebojoval iba s burinou. Chodievali sem chlapci z dediny a hádzali do oblokov Riddlovie domu kamene. Preháňali sa na bicykloch krížom-krážom po trávnikoch, na ktorých sa Frank toľko narobil. Raz či dva razy sa len tak pre zábavu vlámali aj do starého domu. Vedeli, že láska starého Franka k domu i okolitým pozemkom hraničí takmer s posadnutosťou, a tešilo ich, keď videli, ako k nim kríva krížom cez záhradu, zaháňa sa palicou a pokrikuje na nich zachrípnutým hlasom. Frank si myslel, že chlapci ho trápia preto, lebo sú tak ako ich rodičia a starí rodičia presvedčení, že je vrah. A tak, keď sa uprostred jednej augustovej noci prebudil a videl, že v dome sa deje niečo nezvyčajné, pomyslel si, že chlapci v snahe potrestať ho zašli tentoraz o trochu ďalej ako zvyčajne.

Frank sa zobudil na bolesti v nohe; s pribúdajúcimi rokmi boli čoraz neznesiteľnejšie. Vstal, odkrivkal dolu do kuchyne, že si naplní termofor horúcou vodou a priloží si ju k boľavému kolenu. Ako tak stál pri dreze a naberal vodu do čajníka, pozrel sa smerom k Riddlovie domu a všimol si, že v horných oknách sa mihá svetlo. Frankovi bolo hneď jasné, čo sa deje. Chlapci sa tentoraz vlámali až na poschodie a súdiac podľa mihotavých zábleskov svetla, zapálili oheň v kozube.

Frank nemal telefón, a navyše, odkedy ho polícia zatkla a vypočúvala v súvislosti so smrťou Riddlovcov, pojal voči nej hlbokú nedôveru.

Okamžite čajník položil, vyšiel na poschodie tak rýchlo, ako mu to chorá noha dovoľovala, potom sa už oblečený vrátil do kuchyne a z háčika pri dverách zvesil starý hrdzavý kľúč. Schytil svoju palicu, ktorá stála opretá o stenu, a vykročil do noci.

Vchodové dvere Riddlovie domu boli neporušené, rovnako i okná. Frank krivkajúc obišiel dom, až prišiel k dverám celkom schovaným pod brečtanom, vytiahol starý kľúč, strčil ho do zámky a potichu ich otvoril.

Vošiel do priestrannej kuchyne. Nebol tu už niekoľko rokov; no hoci bola tma, po pamäti vedel, kde je vchod do haly, šmátral teda tým smerom, zacítil hnilobný zápach a nastražil uši, aby zachytil ozvenu krokov alebo hlasov nad ním. Vošiel do haly, kde bolo vďaka veľkým oknám po oboch stranách vchodových dverí siahajúcim až po zem o niečo svetlejšie, a začal vystupovať hore schodmi, pričom sa v duchu tešil, že kamennú podlahu pokrýva hrubá vrstva prachu a tlmí zvuky jeho krokov a paličky.

Na odpočívadle odbočil doprava a hneď vedel, kde sa votrelci nachádzajú: na samom konci chodby zazrel pootvorené dvere a medzierkou medzi nimi presvitalo mihotavé svetlo a vytváralo na tmavej podlahe dlhý zlatistý pruh. Frank tuho zvieral palicu a zakrádal sa bližšie. Keď bol niekoľko metrov pred dverami, videl kúsok izby za nimi.

V kozube blčal oheň. To ho prekvapilo. Zastal a napäto počúval, pretože z izby sa ozýval mužský hlas; bol akýsi ustráchaný a zakríknutý.

„Pán môj, ak ste hladný, vo fľaške je ešte trochu.“

„Neskôr,“ odvetil druhý hlas. Ten takisto patril mužovi – bol však akýsi piskľavý a chladný ako náhly poryv ľadového vetra. Čosi v tom hlase spôsobilo, že sa Frankovi od strachu rednúce vlasy postavili dupkom. „Prisuň ma bližšie k ohňu, Červochvost.“

Frank sa natočil pravým uchom k dverám, aby lepšie počul. Cinkla fľaška, ktorú postavili na niečo tvrdé, a potom na dlážke zaškrípalo, akoby po nej ťahali kreslo. Frank zazrel nízkeho muža otočeného chrbtom k dverám, ako tlačí kreslo. Mal na sebe dlhý čierny plášť a na temene hlavy plešinu. Vzápätí mu opäť zmizol z dohľadu.

„Kde je Nagini?“ prehovoril ten chladný hlas.

„Ja... neviem, pane,“ nervózne odvetil prvý hlas. „Asi išla preskúmať dom...“

„Skôr ako si ľahneme, nezabudni ju podojiť, Červochvost. Budeš ma musieť v noci kŕmiť. Tá cesta ma hrozne vyčerpala.“

Frank zvraštil čelo, naklonil svoje zdravé ucho ešte bližšie k dverám a napäto počúval. Chvíľu bolo ticho a potom muž zvaný Červochvost opäť prehovoril.

„Pán môj, môžem sa vás opýtať, ako dlho sa tu zdržíme?“