Читаем Popoluškine biele šaty полностью

— Stanica, — ohlásil sa Pavlyš. — Stanica, pristávam.

– Čo máš s hlasom, Spiro? — spýtali sa zdola.

— Tu nie je Spiro, — odpovedal Pavlyš. — Spiro odišiel na Centiperu.

— Rozumiem.

— Prechádzam na ručné riadenie, — oznámil Pavlyš. — Stroj je preťažený. Aby som nepreletel pomimo.

Vpravo nad riadiacim pultom sa na obrazovke pomaly otáčal glóbus planéty a čierny bod nad glóbusom — nákladná raketa — sa pomaly približoval k zelenému svetielku — stanici.

— To v nijakom prípade, — odpovedali zo stanice.

— Neobávajte sa, — upokojil ich Pavlyš. — Pracujem v diaľkovej flote. Na takýchto raketách som nalietal viac ako Spiro.

Dolu sa mihla skupina ostrovov roztrúsených na plochom povrchu oceánu. Na obzore zahalenom oparom ležala stanica. Raketa veľmi pomaly klesala dolu, preto Pavlyš na chvíľku vypol automatiku a pribrzdil. Hneď ho vtislo do kresla.

Pavlyš znova šťukol spínačom na spojovacom pulte.

– Čo si mám obliecť? — spýtal sa. — Aké je u vás počasie?

Zapol videofón. Na obrazovke sa zjavila úplne vyholená hlava so širokou plochou tvárou. Chlapík mal úzke oči prižmúrené, tenké obočie tuho zmrštené a vôbec vyzeral ako Džingischán, ktorý sa práve dozvedel o porážke svojich milovaných vojov pri hradbách Samarkandu.

— Kto posiela takýchto ľudí? — hundral Džingischán; bolo jasné, že tým myslel Pavlyša.

— Usporil som pol tony pohonnej látky, — skromne sa ohradil Pavlyš.

— Priviedol som raketu hodinu pred termínom. Podľa mňa si vašu výčitku nezaslúžim. Tak teda čo si obliekate, keď idete na čerstvý vzduch?

— Spiro si tu všetko nechal, — povedal Džingischán.

— Pochybujem, že sa vmestím do jeho šiat.

— O tri minúty som pri vás, — oznámil Džingischán.

Pavlyš sa odopol, vstal z kresla, z bočného výklenku vybral vrece s poštou, upravil si oblek. Pohyboval sa ľahko, gravitácia na planéte nebola väčšia ako 0,5. Vchod do riadiacej kabíny sa odsunul a vstúpil Džingischán v kombinéze s tepelnou vložkou, polovicu tváre mu zakrývala kyslíková maska. Za ním sa do kabíny vtisol vysoký chudý chlap s vyblednutými očami pod hustým čiernym obočím.

— Dobrý deň! — pozdravil sa Pavlyš. — Spiro musel odísť na Centiperu. Náhodou som bol na planetoide, nuž ma poprosil, aby som ho zastúpil. Som doktor Pavlyš.

— Volám sa Dimov, — predstavil sa vycivený chlap. — Dimitr Dimov. Vediem tunajšie oddelenie nášho ústavu. Ak dovolíte, zrejme sme kolegovia, však? — Tenkým dlhým prstom klaviristu ukázal na hada a čašu na Pavlyšových prsiach, presne nad štítkami s menami lodí, na ktorých Pavlyš slúžil.

— Vančidorž, — predstavil Dimov Džingischána a hneď pokračoval: — Obliekajte sa, obliekajte. Sme vám veľmi povďační. So Spirom ustavične máme nejaké trampoty. Ináč je to skvelý človek, veľký dobrák, vynikajúci pracovník. Z Mesiaca ho len horko-ťažko pustili k nám…

Džingischán, vlastne Vančidorž zahmkal, iste celkom nesúhlasil so slovami svojho predstaveného.

Dimov pomohol Pavlyšovi pripevniť kyslíkovú masku.

— Dúfam, že sa u nás zdržíte niekoľko dní?

– Ďakujem, — povedal Pavlyš.

Zapol si vyhrievanie v kombinéze, napravil teplú kuklu. Kyslík prúdil normálne. Dimovova kombinéza mu bola trochu úzka, no vcelku pohodlná.

Rád by sa bol spýtal na Marinu Kimovú, ale ovládol sa. Teraz sa už Popoluška pred ním neschová.

Vyšli na hladký, akoby obrúsený povrch ostrova. Sto metrov za dolinkou sa týčili strmé bralá. Z druhej strany sa rozprestieral oceán, vlny sa trieštili o čierny breh, až vyšľahovali stĺpy bielej peny. Pavlyš si napravil kuklofón tak, aby počul vlnobitie. Hukot mohutných viň však doliehal tlmene, pretože zvuky zanikali v zriedenom povetrí. Na chvíľku zakryl slnko sivý riedky obláčik a ostré, hlboké tiene boli hneď jemnejšie.

Dimov sa zdržal, zatváral vchod do lode. Vančidorž kráčal vpredu, vrece s poštou mal prehodené cez plece. Vošiel do tieňa, ktorý vrhalo bralo, a zmizol v ňom. Pavlyš šiel za ním a ocitol sa pred kovovými dvermi, ktoré zakrývali vchod do jaskyne. Dvere sa pomaly odsúvali nabok.

— Vstúpte, — vyzval ho Vančidorž, — lebo nám vychladne miestnosť.

Pavlyš sa obzrel a videl, ako sa k Dimovovi pomaly spúšťal veľký biely vták. Už-už chcel naňho zavolať: Pozor! Aj Dimov videl vtáka, ale nechystal sa skryť pred ním. Vták mu zakrúžil nad hlavou. Dimov zdvihol ruku, vyzeralo to, akoby ho zdravil.

Vták mal velikánske krídla a drobné telo porastené jemným páperím.

— Prikrmujete ich? — spýtal sa Pavlyš.

— Pravdaže.

Vančidorž mal nepríjemný zvyk sarkasticky hmkať. Pavlyš nevedel, či sa smeje alebo zlostí.

Ďalší vták sa zjavil trochu vyššie. Zložil krídla a mäkko pristával. Sadol si na skalu vedľa Dimova. On vystrel ruku a potľapkal ho po šiji.

— Poďme! — zopakoval Vančidorž.

Vnútrajšok stanice bol pohodlne zariadený. Siene priestrannej jaskyne boli prebudované na obytné a pracovné miestnosti. Pavlyšovi to pripomenulo starodávne ilustrácie v románe Julesa Verna Tajomný ostrov, ktorého hrdinovia mali radi komfortné pracovné prostredie. V jeho izbe iste bude do skaly vysekaný oblok a cezeň bude prúdiť oceánsky vietor.

Dimov povedal:

Перейти на страницу:

Все книги серии Павлыш [= Доктор Павлыш]

Поселок
Поселок

Знаменитый писатель Кир Булычев (1934–2003), произведения которого экранизированы и переведены на многие языки мира, является РѕРґРЅРѕР№ из самых заметных фигур в СЂРѕСЃСЃРёР№СЃРєРѕР№ фантастике. Его учениками считают себя наиболее известные современные фантасты нашей страны, его книги не устаревают со временем, находя все новых и новых поклонников в каждом поколении читателей.Р' этот том собрания сочинений писателя включены фантастические повести из цикла о докторе Павлыше, а также повесть «Город Наверху».Содержание:Тринадцать лет пути. ПовестьВеликий РґСѓС… и беглецы. ПовестьПоследняя РІРѕР№на. ПовестьЗакон для дракона. ПовестьБелое платье золушки. ПовестьПоловина жизни. ПовестьПоселок. ПовестьГород наверху. ПовестьСоставитель: М. МанаковОформление серии художника: А. СауковаСерия основана в 2005 РіРѕРґСѓР

Кир Булычев

Научная Фантастика

Похожие книги

Аччелерандо
Аччелерандо

Сингулярность. Эпоха постгуманизма. Искусственный интеллект превысил возможности человеческого разума. Люди фактически обрели бессмертие, но одновременно биотехнологический прогресс поставил их на грань вымирания. Наноботы копируют себя и развиваются по собственной воле, а контакт с внеземной жизнью неизбежен. Само понятие личности теперь получает совершенно новое значение. В таком мире пытаются выжить разные поколения одного семейного клана. Его основатель когда-то натолкнулся на странный сигнал из далекого космоса и тем самым перевернул всю историю Земли. Его потомки пытаются остановить уничтожение человеческой цивилизации. Ведь что-то разрушает планеты Солнечной системы. Сущность, которая находится за пределами нашего разума и не видит смысла в существовании биологической жизни, какую бы форму та ни приняла.

Чарлз Стросс

Научная Фантастика