Popoluškine biele šaty

Obrátila sa k Pavlyšovi a hľadela naňho bez úsmevu, ako dieťa, keď pózuje fotografovi a čaká, že z objektívu už-už vyletí vtáčik. Mala široké lícne kosti a veľké, trochu šikmé oči jasnosivej farby, hoci Pavlyš čakal, že ich bude mať čierne. Veľmi plné, takmer černošské pery mala v kútikoch trochu zdvihnuté, akoby pripravené na úsmev. Biela parochňa s diadémom sa jej trochu posunula a vykĺzol spod nej prameň rovných čiernych vlasov.

— Tak ešte raz dobrý deň, — povedal Pavlyš. — Som veľmi rád, že vás poznávam. Pavlyš.

— Marina Kimová.

— Ak vám naozaj môžem nejako pomôcť…

— Zafajčite si, — pripomenula mu Marina. — Zabudli ste si vybrať cigaretu.

— Zabudol.

— Z ktorej lode ste?

— Podľa čoho ste usúdili, že nie som tunajší?

— Vy ste z diaľkovej floty.

Pavlyš vyčkával.

— A na podrážkach máte magnetické podkovičky.

— Každý kozmonaut predsa…

— Ale členovia diaľkovej floty ich vždy majú začiernené. Nechali ste si nohavice od pracovného obleku, neobliekli ste si husárske jelenicové nohavice. A navyše prsteň — daň kurzistickej mladosti. Také smaragdy brúsi kuchár na Zemi-14. Neviem si spomenúť, ako sa volá…

— Hans.

— Tak vidíte!

Marina sa konečne usmiala, ale iba perami.

— Koniec koncov nie je na tom nič čudné, — povedal Pavlyš. — Veď tu je každý desiaty z diaľkovej floty.

— Iba tí, čo ostali na karneval.

— Je ich veľa.

— Ale vy k nim nepatríte.

— Ako to viete, Sherlock Holmes?

— Tuším to. Keď má človek problémy, vie vytušiť aj cudzie nešťastie.

— Nijaké nešťastie, — povedal Pavlyš, — iba malá nepríjemnosť. Letel som na Korunu, a na Zemi mi povedali, že moja loď štartuje z Mesiaca až po karnevale, tak ako všetky ostatné. Ale loď predsa odletela. A teraz neviem, ako sa ta dostanem.

— Mali ste letieť na lodi Aristoteles?

— Aj to viete?!

— Je to jediná loď, ktorá odštartovala v deň karnevalu, — povedala Marina. — Aj ja som sa ponáhľala k nej. Aj ja som prišla neskoro…

— Niekto vás tam… čakal? — Pavlyš veru nemyslel, že mu výjav, ktorý si predstavil, tak pokazí náladu: Marina uteká k schodíkom, pri ktorých ju s otvoreným náručím čaká urastený kapitán… alebo navigátor.

— Mohol ostať, — povedala Marina. — Nikto by ho za to neodsudzoval. Ale nechcel ma vidieť. Odštartoval presne podľa letového poriadku. Posádka iste bola namrzená. Takže vlastne ja som na vine, že ste sa nedostali na Korunu.

— Obávam sa, že preháňate, — povedal Pavlyš a usiloval sa potlačiť v sebe atavistické pocity, nedôstojné civilizovaného človeka.

— Nerobím na vás dojem osudovej ženy?

— Vôbec nie.

— A predsa som sa previnila.

Pavlyš zahasil cigaretu a položil Marine najhlúpejšiu zo všetkých možných otázok:

– Ľúbite ho?

— Dúfam, že aj on ma ľúbi, — odpovedala Marina, — hoci už som o tom začala pochybovať.

— Stáva sa, — poznamenal Pavlyš zničene.

– Čo vás tak skľúčilo? — spýtala sa Marina. — Pred desiatimi minútami ste ma videli prvý raz v živote, a už by ste mi s pôžitkom urobili scénu žiarlivosti. Absurdné, však? Ste smiešny. Hneď si zložím parochňu a skončí sa mámenie.

— Práve som vás chcel o to poprosiť.

Ale Popoluška si nestihla zložiť parochňu.

– Čo tu robíš? — teatrálne zvolal rímsky patricij v bielej tragickej maske. — To je jednoducho zázrak, že som šiel práve po schodoch.

— Zoznámte sa, — povedal Pavlyš vstávajúc. — Môj starý priateľ Salias. Prichýlil ma tu, ba postaral sa mi aj o karnevalový odev.

— Nie ja, ale moje dobré zdravotné sestry, — opravil ho Salias, podávajúc Marine ruku. — Som eskulap.

— Marina, — povedalo dievča.

— Ste mi akási povedomá…

Marina pomaly zdvihla ruku a zložila si z hlavy bielu kučeravú parochňu. Rovné krátke čierne vlasy jej zrazu zmenili tvár, vniesli do nej harmóniu. Marina potriasla hlavou.

— Už sme sa videli, doktor Salias, — povedala. — Všetko viete.

— Parochňa vám svedčí, — zalichotil jej dobrácky, tučný Salias.

— Chcete povedať, že je ma v nej ťažšie spoznať?

— Bolo by odo mňa taktné miešať sa do cudzích vecí?

— Výborne! — zasmiala sa Marina. — Upokojím vás. Moje dobrodružstvo sa chýli ku koncu. Mimochodom, už dosť dlho sa zhováram s vaším priateľom, no takmer nič o ňom neviem. Iba toľko, že je smiešny.

— Smiešny? Skôr by som povedal, že nevychovaný. — Salias sa zjavne zaradoval, že sa zmenila téma rozhovoru.

— Dobre vychovaný husár sa predsa nebude vydávať za krásneho princa.

— Ba ani len husár nie je, — povedal Salias. — Obyčajný doktor Slava Pavlyš z diaľkovej floty, lodný lekár, skrachovaný biologický génius. Banálne indivíduum…

— Teda som mala pravdu, — konštatovala Marina.

— Neškriepil som sa, — pripomenul Pavlyš a otvorene obdivoval Marinu. Salias si odkašlal.

— Musíte ísť? — povedala Marina.

— A vy?

— Aj ja. Odbíja dvanásta.

— Spytujem sa vážne, — povedal Pavlyš. — Aj keď chápem…

— Absolútne nič nechápete, — zavrátila ho Marina. — Pousilujem sa prísť k pódiu, kde je orchester, ale najprv si zájdem do izby po masku.

Marina si rukou nadvihla spodok dlhých bielych šiat a už bežala dolu schodmi. V druhej ruke jej ako živé huňaté zvieratko poskakovala biela parochňa.